Len dvaja z jedenástich utečených oľutovali svoju zbabelosť a trasúc sa zďaleka šli v tieni múrov za kývajúcimi sa lampášmi, ktoré sprevádzali Ježiša do brloha bratovrahov: Šimon, syn Jonášov a Ján, syn Zebedeov.
Ján, ktorý nebol neznámy Kaifášovej čeľadi, vošiel do nádvoria paláca skoro súčasne s Ježišom, ale Šimon, hanblivejší a ustrašenejší, nechcel vojsť a ostal stáť pred dverami. Ján nevidiac kamaráta a pretože si možno želal, aby bol pri ňom pre útechu a možno aj na obranu, vyšiel po chvíli von a priviedol dnu aj Šimona. Ale keď prechádzali cez dvere, slúžka ho poznala: „Či ty nie si z učeníkov toho človeka, ktorého chytili?“
Ale Peter, ako keby sa cítil urazený, odpovedal: „Neviem a ani nerozumiem, čo rozprávaš; ja ho nepoznám.“ A sadol si spolu s Jánom k ohníku, ktorý sluhovia zapálili na dvore, pretože noc bola ešte studená, hoci už bol apríl. Ale žena sa len tak nedala a pristúpila k ohňu, dobre sa naňho podívala a povedala: „Aj ty si bol s Ježišom Nazaretským.“ Ale on začal prisahať a zapierať: „Hovorím ti, že ho nepoznám.“ Slúžka sa vrátila, krútiac hlavou. Ale chlapci, v ktorých to horlivé zapieranie vzbudilo nedôveru, lepšie sa naňho podívali a povedali: „Istotne aj ty musíš byť jedným z nich, lebo aj tvoja reč ťa prezrádza.“ Vtedy Šimon znova začal prisahať a zaklínať sa, že nie je z Ježišových prívržencov. Ale druhý, príbuzný Malchusa, ktorému odťal ucho, pretrhol mu reč svojím svedectvom: „Či som ťa nevidel s ním v záhrade?“
Ale Peter, zapletený už teraz do cigánstva, znova tvrdil, že si ho asi mýlia s inými a že on nie je z priateľov toho človeka. Práve v tú chvíľu Ježiš, sputnaný, prechádzal dvor po rozhovore s Annášom, idúc na druhú stranu, kde býval Kaifáš; a počul Šimonove slová a pozrel sa na neho. Len na chvíľu uprel oči- tie oči, v ktorých zapierač jedného dňa predsa videl božský lesk- len na chvíľočku sa podíval tými očami, ktoré boli neznesiteľnejšie svojou láskou ako hnevom. A ten pohľad zranil navždy úbohé a zvierajúce sa srdce rybárovo a do smrti nemohol zabudnúť na tie ubolené a sladké zorničky, ktoré spočinuli na ňom v tej hroznej noci. Nemohol zabudnúť na tie oči, ktoré jediným zábleskom povedali viac a dojemnejšie, ako by sa bolo povedalo tisícimi slovami.
„Aj ty, ktorý si bol prvý, v ktorého som najväčšmi dúfal, ty najtvrdší, ale najvznetlivejší, aj ty , Šimon, ktorý si jediný vyslovil v Caesarei moje pravé meno, aj ty, ktorý poznáš všetky moje slová a bozkal si ma toľko ráz tými ústami, ktoré hovoria, že ma nepoznajú, aj ty Šimon Peter, syn Jonášov, ma zapieraš pred tými, ktorí ma chcú zabiť. Malo som veru pravdu v ten deň, keď som ťa nazval prekážkou a vyčítal som ti, že nemyslíš podľa Boha, ale podľa ľudí. Mohol si aspoň zmiznúť, ako to urobili iní, keď si nemal sily piť so mnou kalich, ktorý som ti toľko ráz opisoval. Ujdi a strať sa až do toho dňa kým nebudem naozaj slobodný a kým sa ty neobnovíš vo viere. Ak sa bojíš o svoj život, prečo si tu? Ak nie, prečo ma zapieraš? Judáš bo aspoň v poslednej chvíli úprimnejší ako ty; prišiel s mojimi nepriateľmi, ale nezaprel, že ma pozná.
Šimon, Šimon, predsa som ti povedal, že ma necháš ako ostatní, ale teraz si ukrutnejší, ako tí druhí. Ja som ti však odpustil vo svojom srdci, ja umieram a odpúšťam tým, ktorí ma umučia a odpúšťam aj tebe. Milujem ťa, ako som ťa miloval vždy, ale či ty môžeš odpustiť sebe? „ Šimon pod ťarchou toho pohľadu sklonil hlavu a jeho srdce bilo v prsiach ako zúrivý väzeň a nebol by už mohol povedať jedno „nie“. Na skrivenej tvári ho pálila neznesiteľná horúčosť, akoby mal pred sebou namiesto ohňa pekelnú žiaru. Rozrývala ho neznesiteľná bolesť a ľútosť. Zdalo sa mu, že naraz chladne ako ľad, potom zase, že sa ide zapáliť od horúčosti. Pred chvíľou povedal, že Ježiša nepozná a teraz sa mu zdalo, že ho spoznáva po prvý raz, akoby ho boli tie oči prepichli žiarom archanjelovho meča. Veľmi ťažko vstal a krivkajúc šiel k bráne. Len čo vyšiel do mlčiaceho súmraku, zaspieval kohút.
To veselé a bezstarostné zakikiríkanie bolo pre Šimona ako výkrik, ktorý prudko vytrhne spiaceho zo spánku. Bola to spomienka na rozhovor v inom živote, akoby návrat do domu detstva, do záhrady rozloženej medzi morom a poľom, ako hlas, ktorý už dávno zabudol a ktorý osvetľuje život ako nočná lampa. Potom bolo vidieť v neistom tieni ranného svitania muža, ktorý sa tacká ako opitý s hlavou skrytou v plášti a ktorému sa plecia triasli od ľútostivého plaču.
Plač, Šimon, keď ti Boh dáva milosť plaču. Plač nad sebou, nad ním, plač nad svojim bratom zradcom, plač nad svojimi bratmi utečencami, plač nad smrťou toho, ktorý umiera aj za tvoju úbohú dušu, plač za všetkých, ktorí prídu po tebe a urobia tak, ako ty, zaprú svojho osloboditeľa a nezaplatia svoju zradu cenou ľútosti. Plač nad všetkými apostatami, nad všetkými zapieračmi, nad všetkými, ktorí povedia ako ty. Ja nie som spomedzi jeho učeníkov. Koľko je medzi nami takých, ktorí by sme ani raz neboli povedali to, čo Šimon? Koľko je nás, narodených v jeho cirkvi, ktorí sme detskými ústami šepotali jeho meno a ktorí sme zohli kolená pred jeho zakrvavenou tvárou a ktorí sme zo strachu, aby sa nám nevysmiali, povedali: Nikdy som ho nepoznal? Aspoň ty, úbohý Šimon, čo si aj „skala“, vylej slzy svojich očí a schovaj svoju tvár do plášťa, schovaj svoju znetvorenú a zvlhnutú tvár. Neprejde veľa dní a Vzkriesený ťa pobozká po druhý raz, lebo plač zmyl navždy tvoje krivoprísažné ústa.
Giovanni Papini: Život Krista
Pripravil A. Čulen