Pred niekoľkými dňami uplynulo 150 rokov od narodenia katolíckeho biskupa Mariána Blahu.
Marián Blaha bol nielen biskupom Katolíckej cirkvi, ale aj významným pracovníkom v oblasti kultúrneho, sociálneho a v istej miere aj politického života na Slovensku v kritických rokoch našej národnej histórie. Bol hlavným jednateľom a po prevrate dlhoročným predsedom Literárneho vedeckého odboru Spolku sv. Vojtecha; osem rokom bol predsedom Matice slovenskej a Slovenskej muzeálnej spoločnosti; bol predsedom Spolku slovenských umelcov, predsedom sekcie Slovanského ústavu pre výskum Slovenska a Podkarpatskej Rusi; bol plebiscitným komisárom pre Horný Spiš a Oravu v rokoch 1919-1920, keď sa malo ľudovým hlasovaním rozhodnúť, či 25 oravských a spišských obcí má pripadnúť Česko-Slovensku alebo Poľsku.
S určitým sklamaním treba priznať, že – pokiaľ je známe – ani banskobystrická diecéza, ani Matica slovenská, ani Spolok sv. Vojtecha a jeho orgán Katolícke noviny, ani Spolok slovenských spisovateľov, ani Historický ústav SAV nevenovali pozornosť tomuto jubileu. A tak pripadá nám – Ústavu dejín kresťanstva a dvojtýždenníku Kultúra– predstaviť túto mimoriadnu osobnosť našich dejín súčasnej generácii a poukázať na jeho významnú rolu v živote národa v prvej polovici 20. storočia.
Marián Blaha sa narodil 11. júla 1869 v Liptovskom Hrádku. Pri krste dostal meno Jakub Marián, ale používal a bol známy iba pod svojím druhým menom: Marián. Jeho otec Michal Blcha bol majstrom-obuvníkom a váženým občanom a niekoľko období bol zvolili za obecného richtára. Pretože už od mladosti prejavoval nevšedné vlohy, na radu miestneho farára, jeho rodičia sa rozhodli umožniť mu ďalšie vzdelanie na gymnáziu v Levoči. Odtiaľ prešiel do spišského seminára, kde študoval filozofiu a teológiu a v júni 1892 bol vysvätený za kňaza. Jeho prvou kaplánskou zastávkou bol Ždiar (1892-1893), odkiaľ bol potom preložený do Nižných Ružbách, kde pôsobil dva roky (1893-1895). Tu sa zoznámil aj so známou poľskou šľachtickou rodinou Zamoyských, ktorá vlastnila na Spiši veľké majetky v Ľubovni, Mníšku ako aj chýrne kúpele v susednej obci Vyšné Ružbachy. Väzba obce Ružbachy na Poľsko korení v tom, že ony boli jednou z tých obcí, ktoré boli na začiatku 15. storočia dané do zálohy Poľsku a vykúpila ich až Mária Terézia v roku 1772).
V septembri 1895 Marián Blcha začal svoju pedagogickú kariéru ako profesor náboženstva na gymnáziu v Kežmarku. V tejto službe zostal až do roku 1899, kedy ho gróf Andrzej Przemyslaw Zamoyski pozval do svojich služieb ako vychovávateľa svojich detí. S rodinou Zamoyských sa potom nasledujúce roky (1899-1901) zdržoval väčšinou mimo Slovenska – v Poľsku (Krakov) a v iných západoeurópskych štátoch (Francúzsko, Taliansko, Nemecko…). Boli to pre neho veľmi náročné, ale aj užitočné roky. Rozšíril sa jeho intelektuálny obzor, zdokonalil sa v cudzích rečiach a osvojil si elegantné spoločenské maniery. Tu hodno pripomenúť, že mal neobyčajne vyvinutý talent na cudzie jazyky a vedel komunikovať popri slovenčine a ďalších slovanských jazykoch aj po nemecky, maďarsky, poľsky, latinsky a francúzsky.
V roku 1901 sa vrátil do pastorácie a pôsobil ako kňaz vo viacerých farnostiach spišskej diecézy: Čimhová (1901-1903), Gombáš /dnes: Hubová/ (1903-1907) a Spišské Vlachy (1907). V roku 1907 ho rodina Zamoyských opäť pozvala do svojich služieb ako vychovávateľa mladých synov a dcér grófa Andrzeja P. Zamoyského. (Len tak ako poznámku spomeniem, že Gróf Zamoyski a jeho manželka mali osem detí. Ich dcéra Maria Karolína mala v septembra 1923 svoju svadbu v Ružbachoch a Marián Blaha, vtedy už ako banskobystrický biskup, bol jedným z duchovných vysluhujúcich sviatosť manželstva v miestnom kostole). Tentokrát v službách rodiny Zamoyských Marián Blaha ostal až do roku 1913, keď najmladší potomok tohto šľachtického rodu, Ján Kanty, mal 13 rokov a odchádzal na ďalšie školenie do Francúzska.
Popri vychovávateľskom povolaní Marián Blaha prehlboval aj vlastné sebavzdelávanie v historických vedách. Mnoho dní strávil v knižniciach a posluchárňach Jagelonskej univerzity v Krakove ako aj na slávnej belgickej katolíckej univerzite (Université catholique de Belgique) v Louvain.
Výsledkami svojej pedagogickej práce Marián Blaha získal obľubu svojho zamestnávateľa, ktorý svoju vďačnosť prejavil aj tým, že svojím vplyvom a osobnými známosťami sa pričinil, aby ho Sv. Stolica vymenovala Mariána Blahu za pápežského komorníka (v roku 1909). S týmto vyznamenaním bol spojený aj čestný titul „monsignore“ (msgr.).
Po skončení vychovávateľskej služby v rodine Zamoyských Marián Blaha nastupuje v roku 1913 do novej práce ako hlavný jednateľ (tajomník) Spolku sv. Vojtecha. V tejto pozícii sa rozhodol aj o malú typografickú zmenu svojho priezviska a úradne si ho zmenil z „Blcha“ na „Blaha“.
Vo funkcii hlavného jednateľa sa meno Máriana Blahu stáva známym aj širšej slovenskej verejnosti. V prechádzajúcich rokoch bol totiž iba tzv. pasívnym Slovákom, alebo sa na území Slovenska nenachádzal. S niektorými predstaviteľmi slovenského národného boja, ako napríklad s Andrejom Hlinkom udržiaval styky, ale to bol viac-menej osobný a priateľský pomer. S Hlinkom, od ktorého bol o päť rokov mladší, sa poznal už od študentských čias v spišskom seminári. V rokoch 1908-1909, keď spišský biskup Párvy suspendoval Hlinku a Hlinka sa odvolal do Ríma, Marián Blaha sa rezolútne postavil na stranu Andreja Hlinku. A ako Alois Kolísek mobilizoval na obranu Hlinku moravské kňazstvo a cirkevnú vrchnosť, tak Marián Blaha pomáhal organizovať podobnú akciu v Poľsku. Ako zaznamenáva K. Sidor, Marián Blaha bol pri Hlinkovi aj pri obnovení činnosti Slovenskej ľudovej strany dňa 13. decembra 1918 a bol členom delegácie, ktorá úradne oznámila predstaviteľom vlády, že Ľudová strana vstupuje na politickú scénu, aby pomáhala klásť základy nového života v novom štátnom zväzku s bratským českým národom (K. Sidor a F. Vnuk: Andrej Hlinka 1864-1938, Bratislava 2006, s. 332).
Do popredia slovenského verejného života sa Marián Blaha dostáva až po prevrate. Bol jedným z hŕstky Slovákov, ktorí boli členmi česko-slovenskej delegácie na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919. Vedúcim delegácie bol minister zahraničia Dr. Edvard Beneš, tajomníkom bol vyslanec Štefan Osuský. Ďalším známym slovenským členom delegácie bol prof. Jozef Škultéty. Škultéty mal funkciu odborného poradcu pri vymedzovaní slovensko-maďarskej hranice, Marián Blaha pri vymedzovaní hraníc s Poľskom. V Paríži mohol uplatniť aj svoje znalostí cudzích jazykov, ako aj svoje diplomatické skúsenosti a kultivované spoločenské vystupovanie. Získal obdiv a rešpekt svojich kolegov, vrátane ministra Dr. Beneša.
Medzitým doma na Slovensku bolo treba riešiť náboženskú situáciu a viesť náročné rokovania so Sv. Stolicou. A tak v apríli 1919 minister zahraničia Dr. Beneš poslal Mariána Blahu z Paríža na Slovensko, aby pomáhal pražskej vláde a Dr. Vavrovi Šrobárovi – ktorý bol ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska – na tomto úseku domácej i zahraničnej politiky.
Napätú situáciu, ktorá na poprevratovom Slovensku vyvolala značné verejné znepokojenie, zapríčinili niektoré vládne opatrenia a zásahy, ktoré sa hlboko dotkli náboženského cítenia katolíckych Slovákov. V západnej časti republiky dochádzalo k otvoreným prejavom nevraživosti voči Rímu. Vlna výbojného antikatolicizmu sa prejavovala nielen vo vládnych kruhoch, ale aj v širokých vrstvách českého ľudu. Okrídlenými heslami revolucionárov a českých vlastencov i novovlastencov v r. 1918-1919 boli: Po Vídni – Řím! Řím musí být souzen a odsouzen! Kňazstvo bolo vysmievané, Cirkev potupovaná. Dňa 3. novembra 1918 došlo na Staromestskom námestí k barbarskému strhnutiu mariánskeho stĺpa. Tieto myšlienky začali prenikať aj do radov českého katolíckeho duchovenstva, ktoré na jar 1919 založilo Jednotu katolíckeho duchovenstva. Táto Jednota predložila Sv. Stolici svoj návrh „na obnovu církve katolícké“, v ktorom žiadali okrem iného aj český patriarchát, dobrovoľný celibát a liturgiu v reči ľudu. Eventuálne došlo k vzniku rozkolníckej “československej” cirkvi, ku ktorej sa v r. 1921 hlásilo už vyše pol milióna veriacich, vrátane asi 150 bývalých katolíckych kňazov.
Podobne aj na Slovensku sa začala organizovať tzv. “reformná skupina” pokrokových kňazov. Tvorili nielen so Šrobárom politicky spriaznení ľudia okolo Ľudovíta Okánika (tzv. schola Okanikiana): Ľudovít Okánik, Pavol Žižka, Ján Donoval, Karol A. Medvecký…, ale aj ľudia blízki Hlinkovi, ako bol napríklad Ferdiš Juriga. Aj keď na Slovensku sa ich názory neujali, bolo mnoho prejavov protikatolíckeho cítenia, ktoré znepokojovali a pohoršovali pospolitý ľud. Na jar 1919 vláda previedla ďalší drastický zásah, tentokrát proti katolíckemu školstvu.
Katolícku cirkev na Slovensku v tom čase ešte stále viedli maďarskí biskupi, ktorí sa báli o vlastný život a neodvážili sa postaviť na odpor. Spišský biskup Alexander Párvy utiekol do Maďarska (kde krátko na to – 24. marca 1919 – v Budapešti zomrel), ale ostatní zostávali vo svojich rezidenciách; hlavne z toho dôvodu, že ostrihomský arcibiskup Ján Černoch im nástojčivo radil neopúšťať rezidencie. A tu opäť radikálne zasiahla vláda. V Slovenskom národnom archíve – v písomnej pozostalosti Antona Štefáneka, ktorý bol referentom pre školstvo – sa nachádza obsiahly dokument o tom, ako koncom marca 1919 českí legionári pod vedením majora Dřímala násilne deportovali do Maďarska biskupa Viliama Baťána (Batthyanyho) z Nitry a biskupa Farkasa (Wolfganga) Radnaya z Banskej Bystrice (ako aj gen. vikára Báthyho z Trnavy a kanonika A. Groscha z Banskej Bystrice. Na území celého Slovenska ostal len jeden biskup Augustín Fischer-Colbrie v Košiciach.
Napätú a takmer chaotickú situáciu, ktorú Marián Blaha po svojom príchode z Paríža na Slovensku našiel, podrobne opisuje prof. Emília Hrabovec v svojom diele Der Heilige Stuhlund die Slowakei 1918-1922 im Kontext internationaler Beziehungen (Frankfurt a/R, 2002). Zaznamenáva, že v máji 1919 Marián Blaha v mene česko-slovenskej vlády osobne predložil na viedenskej nunciatúre požiadavky o vymenovanie nových biskupov na uprázdnené biskupské stolce. Vo verbálnej note sa žiadalo, aby Ján Donoval bol vymenovaný za biskupa na Spišskú Kapitulu; aby Augustín Fischer-Colbrie bol preložený z Košíc do Banskej Bystrice a do Košíc bol vymenovaný za biskupa Karol A. Medvecký; aby sa zriadila nová diecéza s biskupským sídlom v Trnave, riadená Františkom R. Osvaldom ako biskupom a Pavlom Žižkom ako jeho pomocným biskupom s právom nástupníctva. Do Rožňavy mal by byť za biskupa vymenovaný Pavol Blaho a do Nitry Ľudovít Okánik (E. Hrabovec, s. 151-152). Pre nuncia to musel byť dosť nepríjemný pocit, pretože takmer všetci navrhovaní kandidáti boli pre Svätú Stolicu neprijateľní.
V júli 1919 Marián Blaha – viac pričinením pražskej vlády než z vôle Sv. Stolice – sa stal kapitulným vikárom spišského biskupstva. Totiž po smrti biskupa A. Párvyho v Budapešti spišská sídelná kapitula zvolila za kapitulárneho vikára Martina Khebericha. Pražská vláda a Vavro Šrobár pokladali túto voľbu za provokáciu. Protest a nátlak z ich strany dosiahol, že M. Kheberich sa úradu vzdal. Po ňom bol zvolený za kapitulného vikára 76-ročný Štefan Mišík. Ten však krátko po voľbe zomrel (17. júla 1919) a teraz sídelná kapitula pod tuhým tlakom vlády zvolila za kapitulného vikára vládou favorizovaného Mariána Blahu.
V septembri 1919 prišiel do Prahy dezignovaný nuncius Clemente Micara ako “splnomocnenec Sv. Stolice pre náboženské záležitosti česko-slovenského episkopátu” a v októbri 1919 došlo k normalizovaniu diplomatických stykov medzi Sv. Stolicou a Česko-Slovenskou republikou (ktorú pri Vatikáne zastupoval prof. Kamil Krofta). Rokovania prebral do rúk minister zahraničia Dr. Beneš, ktorý už 25. októbra 1919 predložil nunciovi Micarovi prerogatívy česko-slovenskej vlády.Vládne požiadavky zahrňovali tieto body: 1. nové rozhraničenie diecéz v súlade s hranicami štátu; 2. vymenovanie nových biskupov do osirelých diecéz na Slovensku; 3. kauza Andrej Hlinka (zakázať mu politickú činnosť) a 4. vymenovanie českých biskupov do Brna a Olomouca.
Tu hodno pripomenúť, že Hlinka bol v tom čase v nemilosti pražskej vlády pre jeho ilegálnu účasť na Mierovej konferencii v Paríži, kde žiadal pre Slovensko samosprávu zaručenú Slovákom v Pittsburskej dohode. Po neúspechu celej akcie sa vrátil na Slovensku, kde bol zatknutý a uväznený v Mírove. Vatikán však odmietol zasiahnuť proti nemu, ako to vyplýva aj z odpovede nuncia Micaru ministrovi Benešovi: “Nevidím, ako by mohla Sv. Stolica splniť želanie vlády a zasiahnuť proti Andrejovi Hlinkovi. Tento kňaz neurobil nič viac, iba to, že sa postavil na obranu katolíckych záujmov, čo jeho veriaci s nadšením sledovali.” (E. Hrabovec, s. 239). A toto bolo stanovisko, ktoré ku kauze Hlinka zaujal aj štátny sekretár Gasparri, ba i sám pápež Benedikt XV.! (E. Hrabovec, s. 241).
Krátko pred Vianocami 1919 nuncius Micara dostal z Vatikánu pokyn, aby na základe dôverných informácií pripravil listinu súcich kandidátov na uprázdnené biskupské miesta. Micara sa radil so slovenskými jezuitmi a s redemptoristami a mal dôverné porady aj s pražským arcibiskupom Kordáčom a ostrihomským kardinálom Černochom. Na základe získaných informácii predložil do Vatikánu listinu s menami kandidátov v tomto poradí: 1. A. Hlinka, 2. K. Kmeťko, 3. J. Buday, 4. A. Bielek, 5. P. Jantausch, 6. J. Vojtaššák, 7. M. Bubnič, 8.-9. A. Hromada a Š. Rovenský (E. Hrabovec, s. 271).
Praha tiež nominovala svojich kandidátov: Marián Blaha, Karol A. Medvecký, Ľudovít Okánik, Ján Donoval, Pavol Žižka, Ferdinad Juriga a František Richard Osvald ako “kompromisný kandidát”.
Ako vidno, ani jeden kandidát sa neobjavuje na oboch návrhových zoznamoch. Ešte pozouhodnejšie je však to, že Márian Blaha bol vládnym kandidátom č. 1. Na všeobecné prekvapenie, nuncius Micara nemal o ňom vysokú mienku. Charakterizuje ho ako kandidáta, ktorý “je na Slovensku neznámy, medzi kňazmi, ktorí ho poznajú nie je obľúbený, chýba mu pastoračná skúsenosť…, je valde politicus (príliš politický) a príliš spojený s vládnymi kruhmi”. Ale pretože bol pre česko-slovenskú vládu prioritným kandidátom a pretože prezident Masaryk a minister Beneš mu boli zaviazaní za služby, bude treba nájsť nejaké kompromisné riešenie. Nuncius Micara bol ochotný prijať Blahu ako vojenského biskupa česko-slovenskej armády (E. Hrabovec, s. 274-275), čo sa však Blahovým sponzorom videlo primálo.
Na tomto bode rokovania uviazli a k ich obnove došlo až po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy (4. júna 1920). V tejto fáze sa obsah rokovaní zúžil a išlo o obsadenie už len troch slovenských biskupstiev: Nitra, Banská Bystrica a Spišská Kapitula.
Nasledovali mesiace úmorných rokovaní. Obe strany chceli, aby biskupské miesta boli obsadené čím prv, ale obe strany boli rovnako neochotné ustúpiť zo svojich „oprávnených“ postojov. Zvlášť minister zahraničia Dr. E. Beneš bol skalopevne zaumienený presadiť svojho protežanta Mariána Blahu a neváhal siahnuť k dikcii, ktorá mala až vyhrážajúci tón: vraj vymenovanie M. Blahu za biskupa pokladá vláda za svoju oprávnenú a rozumnú žiadosť a jej nesplnenie by mohlo mať pre Cirkev nepríjemné následky. Na túto nediplomatickú dikciu nuncius Micara pokojne odpovedal, že Cirkev za 20 storočí svojho trvania zažila už všelijaké búrky a krízy a istotne prežije aj túto česko-slovenskú (E. Hrabovec, s. 296).
Dňa 16. septembra 1920 Dr. Beneš oznámil nunciovi Micarovi, že vláda má vážne námietky proti vymenovaniu Jantauscha a Bubniča, ale že sú jej prijateľní Kmeťko, Vojtaššák a Hromada – pravda, za predpokladu, že bude za biskupa vymenovaný aj Marián Blaha, i keď už nie pre Spišskú Kapitulu. Svätá Stolica videla v tomto kroku vlády podstatný ústupok a prijala ho ako podklad pre kompromisné riešenie. A tak dňa 15. októbra oznámila, že súhlasí s vymenovaním J. Vojtaššáka za spišského biskupa, K. Kmeťku za nitrianskeho a M. Blahu za banskobystrického. Zároveň však vyslovila svoju výhradu, že menovanie M. Blahu predstavuje mimoriadny a výnimočný prípad, ktorým sa nevytvára nijaký právny precedens (E. Hrabovec, s. 297).
Vymenovanie troch nových slovenských biskupov bolo zverejnené 15. decembra 1920. Vyvolalo veľkú radosť na Slovensku, ale maďarské vládne i cirkevné kruhy ju prijali s burlivým rozhorčením a vlnou protestov.
Vysviacka novovymenovaných biskupov sa konala v piaristickom kostole sv. Ladislava v Nitre dňa 13. februára 1920 bola historickým a sviatočným dňom celého Slovenska. Vysviacal ich arcibiskup-nuncius Clemente Micara a spolusvätiteľmi boli pražský arcibiskup Karel Kašpar a jeho pomocný biskup Antonín Podlaha.
Slovenský ľud konečne dostal za pastierov biskupov, ktorí neboli – ako to povedal A. Hlinka – dosadení cudzinci, ale kňazi, ktorí vyšli z ľudu, keď v svojej kázni s pátosom deklaroval: „My, ktorí sme v minulosti chodili do biskupských palácov len pre pokarhanie, lekciu a trest a stúpali po mäkkých kobercoch a zádumčivých chodbách len po prstoch, aby sme ešte väčšmi nepopudili rozhnevaných otcov, dnes sa tu cítime ako doma. Títo biskupi sú kosť z našich kostí a telo z nášho tela. Skončila sa éra šľachtických biskupov, ktorých dosadzovali panovníci a uhorská vláda. Odstránila sa bariéra medzi biskupmi a kňazmi, prehĺbila sa dôvera medzi biskupmi a veriacimi.“
Na vysviacke sa zúčastnili predstavitelia vlády a reprezentanti kultúrnych a občianskych organizácii z celej republiky. Ako prvý bol pre banskobystrickú diecézu vysvätený práve Marián Blaha, pretože on bol vekom najstarší (mal 51 rokov), bol už „monsignor“ a spravoval spišskú diecézu ako kapitulný vikár. Po ňom nasledoval Dr. Karol Kmeťko, ako biskup pre nitriansku diecézu a Ján Vojtaššák ako biskup pre spišskú diecézu.
Novovysvätený biskup Marián Blaha sa nasťahoval do svojej biskupskej rezidencie vo Sv. Kríži nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom) na jar 1920. Tu ho čakalo obdobie náročnej práce. Bolo treba riešiť mnoho problémov, ktoré sa nahromadili za posledné roky, keď diecéza bola bez biskupa. Popri pastoračných povinnostiach v diecéze veľa úsilia vynaložil aj v práci pre celoslovenské záujmy hlavne na poli kultúry, ľudovýchovy, sociálnej starostlivosti o tých najbiednejších.
Po prevrate v roku 1918/1919 Slovensko – nie vlastnou vinou – vstupovalo do spoločného štátu ako slabší a chudobnejší partner. Predchádzajúce polstoročie národného a sociálneho útlaku zanechalo svoje stopy na duši národa. A tu biskup Marián Blaha po príklade svojho slávneho predchodcu Štefana Moysesa si vytýčil, že „neodmietne a bude podporovať každé úsilie, ktoré vedie k materiálnemu a duchovnému povzneseniu národa“.
Hoci nunciovi Micarovi sa zdal byť politizujúcim kňazom (valde politicus), Marián Blaha ako biskup sa až úzkostlivo vyhýbal politickej činnosti a sústreďoval sa na prácu v kultúrnej a sociálnej oblasti. Len heslovite chcem tu poukázať na jeho mnohostrannú verejnú činnosť: Už v roku 1921 prevzal predsedníctvo Spolku slovenských umelcov, spolku združoval mladých a začínajúcich spisovateľov, výtvarníkov, hercov. Spolok sv. Vojtecha, ktorému bol v rokoch 1913-1919 hlavným tajomníkom, vstupoval v roku 1920 do novej a veľmi aktívnej fáze svojho pôsobenia. Jeho správcom sa stal Ján Pӧstényi a funkciu hlavného tajomníka po M. Blahovi prebral Valér Vnuk. Biskup Blaha bol zvolený za predsedu Literárno-vedeckého odboru a v tejto funkcii vykonal kus záslužnej práce. V roku 1925 sa stáva predsedom Matice slovenskej celých osem rokov usmerňuje matičnú činnosť. V rámci Slovanského ústavu bol predsedom sekcie pre výskum Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Bol predsedom Muzeálnej spoločnosti.
Pri tomto všetkom zaujatí nijako nezanedbával pastoračnú a administratívnu prácu v diecéze. Obnovil a zmodernizoval diecézny seminár a biskupské gymnázium v Banskej Bystrici. Budoval a podporoval základné katolícke školstvo v diecéze. Veľa pozornosti venoval katolíckej Charite. Založil a vydával populárny náboženský týždenník Náš priateľ.
V roku 1939 sa biskup Marián Blaha dožíva svojej sedemdesiatky. To bola vhodná príležitosť, aby mu celé katolícke Slovensko prejavilo úctu a vďaku. Pri tejto príležitosti odzneli mnohé pekné prejavy uznania. V tlači sa oceňovala jeho účasť na duchovnom a kultúrnom povznesení Slovenska za posledné dve desaťročia. Svätovojtešský mesačník Kultúra v zdravici jubilantovi poukázal na jeho významný podiel na zveľadení národného povedomia v kresťanskom duchu: „V práci pre Cirkev a národ sa mu len málo jednotlivcov môže vyrovnať. Ako pracovník na národa roli dedičnej a vo vinici Pánovej nepoznal ani odpočinok, ani únavu… Vo vývoji domácich udalostí stojí so svojím priateľom Andrejom Hlinkom pri kolíske Ľudovej strany ako jeden z jej zakladateľov. Spoločnou vôľou vládnych slovenských nacionálno-kresťanských kruhov stáva sa prvým biskupom Slovenska v Banskej Bystrici ako hodný nositeľ moysesovskej cyrilo-metodskej myšlienky viery v Boha a lásky k národu.“ (Kultúra, č. 6-8/1939).Sv. Stolica ocenila jeho mnohoročnú prácu osobitným vyznamenaním a udelila mu rád Rytiera Božieho hrobu (Ordo Equestris Sancti Sepulcri Hierosolymitani, OESSH).
Ale aj roky sa už hlásili o svoje. Toľké vypätia fyzických a duchovných síl bolo príliš aj pre jeho silný organizmus. Vyčerpanie a s tým spojené slabosti sa v rokoch 1937-1938 začali prejavili v podobe zhoršenia zdravotného stavu. V roku 1940 požiadal o pomocného biskupa. Sv. Stolica vyhovela jeho žiadosti a dňa 14. júna 1941 ustanovila za pomocného biskupa s právom nástupníctva Dr. Andreja Škrábika, ktorý bol od augusta 1939 pomocným biskupom v Nitre. Biskup Škrábik postupne prevzal správu diecézy a verne pokračoval v stopách svojho predchodcu. Jeho štýl práce bol však odlišný, ako to obyčajne pri generačnej výmene býva. Symbolicky sa to odrazilo aj v tom, že biskup Škrábik natrvalo premiestnil biskupskú rezidenciu zo Sv. Kríža nad Hronom do Banskej Bystrice.
Biskup Márian Blaha zomrel 21. augusta 1943 vo Sv. Kríži nad Hronom vo veku 74 rokov. Kňazom bol 51 rokov a biskupom 22 rokov a šesť mesiacov.Je pochovaný v biskupskej krypte tamojšieho chrámu Povýšenia sv. Kríža. Večná mu pamäť v Cirkvi a v národe!
František Vnuk
Písané pre časopis Kultúra