Trinásti vychádzali práve z chrámu, aby vystúpili na Olivovú horu, ako to robievali cez ostatné dni. Jeden z nich – kto to len mohol byť?
Či Ján, syn Salome, ktorý bol dosiaľ dieťaťom, a preto sa vedel čudovať, alebo Iškariotský, klaňajúci sa bohatstvu? Povedal Ježišovi: „Vidíš, aké krásne domy! Koľko krásnych kameňov!“ Majster sa obrátil a jeho oči spočinuli na vysokých múroch, obložených mramorom, ktoré vypočítavosť Herodesova postavila na kopci, a povedal: „Vidíš tie veľké stavby? Nezostane kameň na kameni, ktorý by nebol zrúcaný!“
Veľký obdivovateľ naraz schladol. Nik nemal silu odpovedať, ale všetci, koľko ich bolo, zarazení a zmätení, opakovali si tie slová. Tvrdé to slová pre telesných židov, pre tie malicherné srdcia vidieckych ctižiadostivcov. Znovu tvrdé slová, tvrdé pre uši, tvrdé na pochopenie, tvrdé na uverenie, im povedal v posledných časoch ten, ktorý ich miloval.
Ale tvrdšie slová, ako boli tieto, im veru nepovedal ešte ani raz. Vedeli, že on je Kristus, že musí trpieť a umrieť, ale si mysleli, že potom hneď slávne vstane ako nový Dávid, aby dal Izraelu hojnosť a im, ktorí mu boli verní aj v nebezpečenstve, najväčšiu odmenu a slávu. Ak nad zemou mala vládnuť Judea a nad Judeou vládol Jeruzalem, teda stolce vlády mali byť v chráme veľkého kráľa. Teraz, keď ho majú obsadený neverní Saduceji, pokryteckí farizeji, zradní zákonníci, Kristus by ich mal vyhnať a dať miesto apoštolom. Ako teda môže byť zrúcaný chrám, slávna pamiatka zašlých čias a vytúžená pevnosť nového kráľa? Táto reč bola Šimonovi, zvanému Peter, a ostatným jeho druhom oveľa tvrdšia, ako samy skaly. Či nepovedal Krstiteľ, že Boh môže premeniť skaly Jordánu na Synov Božích? Či nepovedal satanáš, že Syn Boží mohol premeniť skaly na púšti na chlieb? Ba či nepovedal aj sám Ježiš, keď prechádzal cez múry, že by aj tie múry namiesto ľudí už volali na slávu a spievali hymnu?
Či to nebol on, ktorý dopustil, aby vypadli z rúk jeho nepriateľov skaly, ktoré oni pobrali, aby ho zavraždili, a že skaly sa tiež vykĺzli z rúk tých, ktoré obžalúvali cudzoložnicu? Ale učeníci veru nemohli pochopiť reč o kameňoch kostola. Nemohli pochopiť, že by tie veľké a ťažké skaly, vylámané z hôr s veľkou trpezlivosťou, privezené na voloch z diaľky, vytesané a vyčistené dlátami a vrtákmi, položené jedna na druhú podľa pravidla umných majstrov tak, aby sa z nich stal najkrajší chrám sveta, že by teda tieto skaly boli rozváľané a rozmetané, to veru nemohli, nevedeli pochopiť. Len čo prišli na Olivovú horu a Kristus si sadol oproti kostolu, nemohli premôcť svoju zvedavosť. „Teda nám povedz, kedy sa to všetko stane. A aký znak dáš o svojom príchode.“
Odpoveďou bola reč o posledných veciach- druhá reč na hore. Vtedy na začiatku, povedal, čo všetko treba robiť, aby sme obnovili dušu a založili kráľovstvo; teraz, pár dní pred smrťou, poúča o tom, aký bude trest pre neposlušných a aký bude jeho druhý príchod.
Tieto slová, ktoré chápu oveľa menej ako iné a ktoré aj skôr zabúdajú, neodpovedajú, ako si to mnohí myslia, len na jednu otázku. Otázky učeníkov sú dve. Kedy sa to stane, o čom si nám rozprával- totiž zbúranie chrámu? A aké budú znamenia Tvojho príchodu? A dve sú aj odpovede. Ježiš najprv rozpovie udalosti, ktoré budú predchádzať pád Jeruzalema, a potom opisuje znamenia druhého príchodu. Prorocká reč, čo sa aj číta v evanjeliu súvisle, má dve časti. Proroctvá sú dve, dobre rozlíšené. Prvé sa vyplnilo ešte za života pokolenie Ježišovho, ani nie štyridsať rokov po jeho smrti. Dni druhého proroctva sa ešte dosiaľ nenaplnili, ale je možné, že sa nepominie toto pokolenie, kým neuvidí prvé znamenia Kristovho druhého príchodu.
Giovanni Papini: Život Krista
Pripravil A. Čulen