Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. (Zjv 12,1)
Dobre známy príbeh z knihy Genezis (Prvá kniha Mojžišova) nám hovorí o prvom hriechu našich prarodičov Adama a Evy. Previnili sa voči Božiemu zákazu nejesť zo stromu poznania dobra a zla (porov. Gn 2,15-16; 3,1-6). Kvôli tomu museli odísť z raja. Tento ich prvý hriech a jeho následky sa prejavili nielen na nich, ale aj na všetkých ľuďoch, teda aj na nás. Všetci prichádzame na svet s tzv. dedičným hriechom, ktorý máme po Adamovi a Eve. V tomto duchu žalmista volá: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.“ (Ž 50,7). Iba Panna Mária bola od tohto hriechu uchránená. Nedotkol sa jej žiadny, ani dedičný hriech, diabol nemal nad ňou nijakú moc. Nebola však uchránená od všetkých následkov prvotného hriechu – poznala, čo je bolesť, vo svojom živote trpela, ale po skončení svojho pozemského života bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.
Deväť mesiacov pred sviatkom Narodenia Panny Márie si každoročne pripomíname tú veľkú milosť, ktorú Matka Božia dostala – od samého počatia v živote jej matky sv. Anny bola nepoškvrnená, bez hriechu.
Sviatok Nepoškvrneného počatia sa slávil už v 7. storočí na východe dňa 9. decembra a mal rôzne názvy – Počatie našej presvätej Bohorodičky alebo Počatie sv. Anny. V západnej Cirkvi sa rozšíril v 12. storočí. Slávil sa 8. decembra. Prvý pápež, ktorý ho oficiálne schválil, bol Sixtus IV. v roku 1479. Zároveň udelil plnomocné odpustky tým, čo v tento deň budú prítomní na sv. omši alebo na pobožnosti k Panne Márii („hodinky k Panne Márii“).
Pápež Inocent XII. na konci 17. storočia pridal k tomuto sviatku oktávu a jeho nástupca Klement XI. ho v roku 1708 rozšíril na celú Cirkev. V priebehu dejín sa mnohí cirkevní otcovia, mnísi a rehoľníci, ale aj iní zamýšľali nad týmto veľkým tajomstvom. Úcta k Panne Márii, nepoškvrnenej od počatia od akéhokoľvek hriechu, sa šírila aj medzi Božím ľudom. Dogma, teda článok viery (to, čo treba veriť), o tomto tajomstve bola slávnostne vyhlásená na Prvom vatikánskom koncile 8. decembra 1854 pápežom Piom IX. za účasti množstva biskupov z celého sveta a tisícov veriacich. Slávnosť Nepoškvrneného Počatia bola ustanovená ako prikázaný sviatok.
Svätý Otec Pius IX. okrem iného vtedy povedal: „Preblahoslavená Panna Mária v prvom okamihu svojho počatia bola zvláštnou milosťou a výnimkou od všemohúceho Boha z ohľadu na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, zachovaná čistá od všetkej poškvrny prvotnej viny… Zaiste sa nemáme čoho obávať, nad ničím zúfať pod riadením, pod správou a ochranou tej, ktorá má voči nám materinské srdce a pracuje na našom spasení, stará sa o celé ľudské pokolenie, a ustanovená od Pána za Kráľovnú neba i zeme a vyvýšená nad zbory anjelov a rady svätých, stojí po pravici svojho jednorodeného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, a tak úspešne za nás oroduje svojimi materinskými prosbami, a čo hľadá, nachádza, lebo jej príhovor nemôže ostať nesplneným.“ Do mariánskych (loretánskych) litánií sa vložila prosba „Kráľovná bez poškvrny dedičného hriechu počatá, oroduj za nás.“
Štyri roky po vyhlásení dogmy sa Panna Mária zjavila sv. Bernadete Soubirousovej v Massabielskej jaskyni v Lurdoch. Keď sa jej Bernadeta opýtala, kto je, ako sa volá, Panna Mária jej pri jednom zjavení odpovedala: Som Nepoškvrnené Počatie.
Sviatok: 8. december (dnes je druhá adventná nedeľa a tak je slávnosť prenesená na pondelok 9. 12. 2019)
Liturgické slávenie: slávnosť; prikázaný sviatok
http://www.zivotopisysvatych.sk/neposkvrnene-pocatie-panny-marie/
Zasvätenie Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie z 6. júla 1947
V rámci celokrajinských misijných slávností na Starých Horách, starobylom pútnickom mieste Panny Márie, 6. júla 1947 zasvätí sa Slovensko Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Pontifikálna sv. omša s kázňou začne sa o 10. hodine a po nej bude pred Sviatosťou Oltárnou zasvätenie. Uverejňujeme text zasväcujúcej modlitby s tým, aby podľa vôle ndpp. biskupov jednotným spôsobom vo chvíľach zasvätenia starohorského mohli urobiť všetci duchovní správcovia v každom chráme pri službách Božích po celom Slovensku. Pevne dúfame, že takéto jednomyseľné a zbožné zasvätenie prinesie nášmu národu Božie požehnanie.
Božské Srdce Ježišovo, Srdce Syna večného Otca, Ty nás voláš k sebe: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 2). Hľa, pred tebou kľačíme v hlbokej úcte a zasväcujeme Ti slovenský národ, venujúc ho tvojej cti a velebe po všetky veky.
Oddávame a zasväcujeme ti minulosť svojho národa, utrpenia i radosti, čnosti, práce i starosti svojich predkov. Oddávame a zasväcujeme Ti ich tvrdé mozole, ktorými budovali a udržovali túto našu drahú vlasť. Prinášame ti všetku ich krv, ktorú vylievali pri dobývaní a obrane národnej slobody.
Oddávame a zasväcujeme ti seba a všetkých, ktorí sa hlásia a priznávajú k slovenskému národu, či už bývajú tu vo vlasti, alebo sú rozídení po šírom svete. Tvoji sme a tvojimi chceme byť v živote, v smrti a vo večnosti. Tebe venujeme a oddávame všetky svoje myšlienky, city, slová, skutky a snaženia. Chceme žiť vždy a všade, v rodine i vo verejnosti tak, ako to Ty kážeš, aby si nás vždy prijal za svojich.
Oddávame a zasväcujeme Ti aj budúce pokolenia slovenského národa. Chráň a zachovaj ich, ako si zachoval našich otcov a nás v tisícich búrkach a nebezpečenstvách. Chráň a zachovaj ich vo viere a vernosti Tebe, k Tvojej svätej Cirkvi a k pravej kresťanskej mravnosti.
Odvráť od nás a od našich potomkov všetku neveru a ľahostajnosť, všetku závisť, hnev a nepriateľstvo, nemiernosť a necudnosť. Odvráť od nás vojnu, hlad, mor a všetky nebezpečenstvá i nešťastia, ktoré by mohli národu priniesť záhubu.
Odpusť nám, Pane naše viny. Odpusť všetkým, ktorí Ťa urážajú neverou, bezbožnosťou, svätokrádežou, rúhaním, nemiernosťou a nemravnosťou, nespravodlivosťou a nepriateľstvom a prehrešujú sa proti svätosti rodinného života. O, Pane, nehľaď na naše viny, ale prihliadaj na nevinnosť útlej mládeže, na obetavosť rodičov, na modlitby a utrpenia Teba milujúcich a na šľachetné srdcia, ktoré plnia svedomité svoje povinnosti a slúžia utrápeným.
Žehnaj, ó, Pane Ježišu , všetkých našich cirkevných a svetských predstavených. Ochraňuj svoju svätú Cirkev pred všetkými pohoršeniami a útokmi a udeľ nám sily, aby sme neohrozene vyznávali svoju kresťansko-katolícku vieru, smelo ju zastávali a boli hotoví za ňu i svoj život položiť.
Osvieť, riad’ a spravuj našich predstavených a zákonodarcov, udeľ im svoje pravé svetlo, aby poznali cestu, po ktorej majú viesť národ k pokoju a spáse.
Žehnaj, ó, Pane Ježišu, naše rodiny, otcov, matky i deti. Aj všetkým občanom daj pravú poslušnosť a pracovitosť, celému národu jednotu a svornosť. Vyslyš vzdycky trpiacich chorých, vdov a sirôt a pošli im úľavu a potechu. Pohliadni milosrdne aj na hriešnikov, odpadlíkov a nevercov, nedaj im zahynúť, ale naplň ich svetlom pravdy, nech sa ich srdce pohne láskou a ľútosťou, aby uznali svoje poblúdenie a vrátili sa k Tebe a k Tvojej svätej Cirkvi. Priveď všetkých ľudí k pravej viere a kresťanskej láske, aby sme všetci jednou mysľou, jedným srdcom Teba vyznávali, Tebe sa klaňali, Teba poslúchali, Tvoje zákony verne zachovali a tak si zaslúžili Tvoje požehnanie v tomto živote i vo večnosti. O, Bože, daj nášmu národu a všetkým národom sveta čestný a trvalý pokoj, po ktorom tak vrúcne túžime a ktorý od Teba s dôverou očakávame.
Ó, Pane, v pokore svojho srdca uznávame, že nie sme hodní, aby si nás vyslyšal a prijal naše obetovanie, preto odovzdávame seba, toto svoje zasvätenie a prosby prostredníctvom Nepoškvrneného Srdca Tvojej Matky Sedembolestnej Panny Márie, našej nebeskej Patrónky. Ó, Matka nášho Pána Ježiša Krista, Ty si aj naša Matka, Teba vzývame s takou vrúcnosťou, ako Ťa vzývali naši predkovia od čias, keď svätí Cyril a Metod im hlásali Kristovu vieru a kázali Teba uctievať; keď svätý Svorad a Benedikt boli príkladom národu svojimi čnosťami a svätí košickí mučeníci svojou krvou spečatili vieru. Ó, Matka, naši svätí patróni a všetci oslávení predkovia, zaneste toto naše zasvätenie, našu vernosť, naše prosby pred trón Trojjediného Boha a oddajte nás všetkých do Srdca Ježišovho, láskou k nám horiaceho, aby sme my všetci a celý náš národ boli jeho teraz a na večné veky. Amen.
Katolícke noviny č. 27/1947, s. 2.
CESTA BISKUPA HNILICU DO RUSKA
Administratívna štruktúra Cirkvi pozostáva z diecéz na čele s biskupmi. V dvetisícročných dejinách Cirkvi diecézy neustále vznikajú a nepriazňou osudu aj v svojej činnosti prestávajú. Takto sa to stalo napríklad v Malej Ázii a v Severnej Afrike, kde pod nárazom výbojného mohamedanizmu mnohé kvitnúce diecézy boli násilne zlikvidované. Ale v očiach Cirkvi diecéza nezaniká, i keby jej činnosť prestala. A preto v dnešnej dobe máme mnoho tzv. titulárnych biskupov, ktorí sú nominálne arcipastiermi týchto umŕtvených diecéz.
Pri biskupskej vysviacke každý biskup dostane svoju diecézu; ak nie skutočnú, tak jednu z tých umŕtvených. Keď biskup Róbert Pobožný vysviacal Pavla Hnilicu za biskupa 2. januára 1951 a prišiel k miestu, kde sa mala spomenúť Pavlova diecéza, nakrátko sa zastavil. Potom však, akoby pohnutý inšpiráciou zhora povedal mu: „Tvoja diecéza sa bude rozprestierať od Pekingu cez Moskvu až po Berlín. Budeš zastupovať biskupov tohto priestoru, ktorí sú vo výkone svojej pastoračnej činnosti znemožnení.“ Pavol bral tieto slová veľmi vážne a vždy sa pokladal za biskupa veriacich, ktorí pod nátlakom bezbožného komunizmu vydávajú také vynikajúce svedectvo kresťanskej viery a svojej vernosti sv. Petrovi a jeho nástupcom.
Keď prišiel na Západ, chcel študovať v Russicu a pripravovať sa pre misionársku prácu v Rusku. Želanie sa mu síce nevyplnilo, ale jeho odhodlanie pomôcť trpiacim bratom sa prejavilo v inej forme. Namiesto fyzickej misionárskej práce v Rusku venuje sa duchovnej práci za obrátenie Ruska. Apoštolát Pro fratribus je vlastne krížovou výpravou modlitieb, sebazaprení, obetí a práce za prenasledovateľov Cirkvi, ktorí majú svoju centrálu v Moskve.
Biskup Hnilica aj problém oslobodenia Slovenska a ostatných národov Európy a Ázie vidí závislým od obrátenia Ruska. A podľa fatimského posolstva Rusko sa obráti, prestane šíriť svoje bludy a stane sa konštruktívnym partnerom medzinárodnej spolupráce len našimi modlitbami, pokáním a dobrými skutkami. Celým svojím životom biskup Hnilica pracuje za to, aby podľa predpovede sv. Maximiliána Kolbeho na najvyššej veži Kremľa svietila nie červená hviezda, ale hviezdy na korune sochy Nepoškvrneného Srdca Panny Márie.
Dňa 8. decembra 1983 Svätý Otec napísal list, v ktorom vyzval všetkých biskupov, aby zasvätili Panne Márii svet a hlavne Rusko. Ján Pavol II. mal toto zasvätenie na mysli už v čase, keď bol kardinálom. Vtedy doniesol do Ríma prosbu, v ktorej poľskí biskupi žiadali Pavla VI., aby zasvätil Rusko Panne Márii.
Túto skutočnosť Pavol Hnilica pripomenul Jánovi Pavlovi II. pri ich prvom stretnutí po historickej voľbe kardinála Wojtyłu za pápeža. Povedal mu: „Svätý Otče, za vášho pontifikátu musí prísť k zasväteniu i obráteniu Ruska.“ Ján Pavol II. odpovedal: „Pavol, keď ty získaš biskupov, ja to zasvätenie urobím s veľkou radosťou už zajtra.“ Z odpovede bolo zrejmé, že aj pápež musí brať do ohľadu určité okolnosti a názory pri uskutočňovaní takých podujatí, ako je akt zasvätenia.
Súkromný akt zasvätenia uskutočnil Ján Pavol II. uskutočnil už 8. decembra 1981 v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore. Nepoužil však výraz zasväcujem ti, ale výraz zverujem ti. Po svätej omši mu Pavol povedal: „Svätý Otče, váš úkon ma hlboko dojal i potešil, ale plesal by som ešte viacej, keby ste boli použili výraz zasväcujem ti, ako si to výslovne žiadala Panna Mária vo Fatime, a nie taký trošku oslabený výraz zverujem ti. Svätý Otec mu odpovedal: „Pavol, musíš rozumieť, že sú ešte niektorí teológovia, ktorí sú proti výrazu zasvätenie.
Postupom času Svätý Otec však prekonal vlastnú opatrnosť a výhrady týchto teológov a 13. mája 1982 vo Fatime, počas svojej ďakovnej púte, uskutočnil úkon zasvätenia ľudstva Panne Márii a po prvýkrát verejne a explicitne použil výraz zasväcujem ti.
Na tejto fatimskej púti Svätý Otec rozhodol, že sa utiahne do kaplnky zjavenia na hodinovú pobožnosť vďakyvzdania za záchranu pred guľkou atentátnika. Svoje rozhodnutie oznámil iba tam prítomným biskupom, ktorých vyzval, že ho môžu doprevádzať. Do kaplnky vchádzal mlčky medzi dvoma radmi biskupov. Výraz jeho tváre bol veľmi vážny a bol do seba tak uzavrený, že kráčal medzi biskupmi, akoby nikoho nevidel. Prešiel i popri Pavlovi. Potom sa však zastavil, vrátil sa asi dva-tri kroky dozadu. Položil mu ruky na plecia so slovami: „Ty si tu iste najšťastnejší a najspokojnejší zo všetkých biskupov.“ Prítomní biskupi boli tým trošku zarazení. „Aj my sme šťastní a spokojní,“ namietali, ale iba Pavol Hnilica a Ján Pavol II. poznali plnú príčinu Pavlovej spokojnosti, ktorou bol pápežský akt zasvätenia ľudstva Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.
Po tejto príprave Sv. Otec pristúpil 8. decembra 1983 k verejnej výzve adresovanej biskupom celého sveta. Prosil, aby sa akt zasvätenia uskutočnil 24. alebo 25. marca 1984 na sviatok Zvestovania Panny Márie. Dva dátumy boli navrhnuté preto, lebo na 25. marca pripadala tretia nedeľa pôstna a tak sviatok Zvestovania Panny Márie sa liturgicky slávil v sobotu 24. marca. Teda v dňoch 24. a 25. marca 1984 biskupi po celom svete zasväcovali ľudstvo – a osobitne Rusko – Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Svätý Otec to urobil 25. marca. I keď vo svojej zasväcujúcej modlitbe Rusko výslovne nespomínal, každý vedel, že myslí na Rusko, keď zasväcuje Panne Márii tie národy, ktoré si žiadala, aby jej boli zasvätené.
František Vnuk – Pavol Hnilica, Biskup umlčanej Cirkvi, II. zv.,
Trnava : Dobrá kniha, 1996, s. 192 – 193.