Robil niekto niekedy anketu medzi bežnými občanmi, čo vedia o sviatku Božieho Tela?
Väčšine Cirkvi vzdialených osôb to asi už nič nehovorí. Tí vzdelanejší alebo tí, ktorí ešte prešli aspoň čiastočne v detstve katolíckou výchovou, odpovedia, že ide o sprievody s monštranciou a hostiou, katolíci NOM samozrejme budú vedieť, že sa jedná o slávnosť Tela a Krvi Pána, ako sa kalendári nazýva.
Lenže klinec po hlavičke je potrebné udrieť inde. Eucharistické sprievody, známe pod názvom procesie „Božieho Tela“, zaviedol r. 1264 pápež Urban IV. na základe zjavení vizionárky a augustiniánskej rehoľníčky sv. Juliany z Liege. Bola to doba šírenia albigenských a valdenských herézií, ktoré popierali reálnu prítomnosť Krista v Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Preto Pán vyslovil skrze istú omilostenú dušu svätej mystičky svoje želanie, aby katolíci verejnými sprievodmi s Konsekrovanou hostiou manifestovali pravú vieru, že On, Spasiteľ, je tu naozaj prítomný pod spôsobmi, pod vonkajšími atribútmi chleba a vína. Vere, realiter, substantialiter – pravdivo, skutočne, podstatne, ako definovali už prvé synody v staroveku, neskôr potom pápež sv. Gregor VII., Najdôraznejšie však v 16. stor. Tridentský koncil.
Eucharistická procesia sa tak mala stať verejnou manifestáciou obrany pravovernosti proti bludom, odhodlaným vyznaním viery, že táto malá hostia v monštranciu je skutočný Kristus so svojím Božstvom aj ľudskosťou, Boh aj Človek, Bohočlovek. On potvrdil pravdivosť tejto náuky desiatkami eucharistických zázrakov, najmarkantnejšie v talianskom Lanciano, kde v 7. stor. pri vyslovení premenenia slov sa v rukách kňaza na hostii objavili kúsok svalu a krv. Tie tam zostali na mieste dodnes ako evidentné zázrak dokazujúce, že Kristove slová nie sú žiadnou metaforou, ale realitou.
Pápež Gregor VII. bránil túto vieroučnú pravdu v 11. stor. proti Berengarovi z Tours, ktorý proti nej brojil. Ešte predtým organizovali procesiu s Najsvätejšou sviatosťou s úmyslom verejne vyznať vieru v skutočnú prítomnosť Pána proti tým, čo ju popierali benediktínski mnísi z kláštora v Cluny. Nejde teda o umelo vytvorenú formu zbožnosti, ale o úctyhodnú starú tradíciu, ktorej jadro je apologetické: obrana zjavenej náuky, že chlieb a víno sa pri vyslovení premenenia slov kňaza slúžiaceho svätú omšu mení na Telo a Krv Ježiša Krista, aj keď vonkajšie formy vrátane tvaru, vône a chuti zostávajú formami chleba a vína.
Svätá omša na sviatok Božieho Tela s následným eucharistickým sprievodom nie je teda žiadnou vonkajšou slávnosťou na spôsob rýdzo svetských podujatí, ale verejným vyznaním viery v Ježišove slová, že On je „… chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby, ten, kto bude z neho jesť , nezomrel. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť na veky … .Ak nebudete jesť Telo Syna človeka a piť jeho Krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje Telo a pije moju Krv, má večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje Telo je pravý pokrm, a moja Krv je pravý nápoj. Kto je moje Telo a pije moju Krv, ostáva vo mne a ja v ňom … „(Jn 6, 51-60). Môžeme tiež pridať Pánove slová vyslovené pri poslednej večeri, kde jasne hovorí, že „toto je moje Telo … .Toto je moja Krv …“ (Mat 26,27; Mar 14,23; Luk 22,19; 1 Kor 11,24). Kresťan, ktorý sa zúčastňuje procesie Božieho Tela, dáva tým tiež najavo, že je ochotný túto pravdu nielen vyznávať a pevne jej veriť, ale aj ju brániť za cenu obetí.
To môže ale urobiť len vtedy, keď je o nej náležite informovaný z katechizmu a z hodín náboženskej výchovy. Dnešní katolíci z veľkej časti o nej nevedia. Bol som pred rokmi otrasený svedectvom známej rehoľníčky, ktoré sa pýtala čerstvých magistrov teológie z jednej našej katolíckej fakulty počas procesie Božíeho Tela, či „ten Pán Ježiš, v ktorého veríme, je tam prítomný, je to biele, alebo to zlaté?“ O reálne prítomnosti Krista v Eucharistii, o transsubstanciácii, sa na katolíckych školách a na hodinách náboženstva už len málokde učí.
Viera v transsubstanciáciu (prepodstatnenie) sa po II. vatikánskom koncile neustále spochybňuje. Prvýkrát tak urobil smutne preslávený Holandský katechizmus r. 1966, ktorý nahradil pojem „transsubstanciácia“ výrazmi „transfinalizácia“ a „transsignifikácia“. To je však totálne popretie reálnej prítomnosti Spasiteľa v Eucharistii, lebo tieto latinské slová znamenajú v preklade „zmena účelu“ a „zmena znamenia“. V praxi si to osvetlíme na príklade bežného chleba. Jeho účelom je, aby sa stal potravou pre človeka. Keď ho ale nadrobíme sliepkam, zmení síce svoj účel, tj. Nestal sa potravou pre človeka, ale pre hydinu, ale tým neprestal byť chlebom. Znamením tohto chleba potom je, že nabáda ľudí k jedlu. Keď ale vyhlásim, že tento konkrétny chlieb je trvalým znamením vďačnosti poľnohospodárom, preto ho teda nemôžem zjesť, potom ide síce o zmenu znamenie, ale chlieb ostáva naďalej chlebom.
Tieto nemodernistické výklady, dnes veľmi rozšírené v katolíckej výučbe, idú ešte ďalej ako učenie Luthera a Kalvína, ktorým sa chcú v rámci ekumenizmu prispôsobiť. Luther totiž priamo a bezprostredne nepoprel reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, aj keď ju samozrejme vykladal úplne bludne tak, že vraj Pán je prítomný akoby „vnútri“ tohto chleba, ako jeho „duša“. Kalvín síce túto prítomnosť poprel, však učil, že vraj chlieb a víno požehnané pri protestantské „poslednej večeri“ udeľujú veriacim zvláštnu „silu a milosť z neba“, čo v dnešných rádoch katolíckych výkladov sotva nájdeme.
Možno sa potom čudovať, keď si zosnulý kardinál Joachim Meisner z Kolína nad Rýnom raz sťažoval, že cca 80 percent pravidelných účastníkov nedeľnej liturgie prijíma svätokrádežne? Keď nechodia vôbec k spovedi a žijú v trvalom stave hriechu (nelegitímne sexuálne vzťahy, homosexuálne zväzky, obohacovanie sa podvodmi a krádežami atď.)? Je ťažké si predstaviť, že by pristupovali k Pánovmu stolu, keby vedeli a verili, že ten „oblátok“ je v skutočnosti živý Spasiteľ, ten istý, ktorý zázračne prišiel na tento svet, hlásal náuku o Božom kráľovstve, bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych, že to nie je obyčajný „symbol“ jednoty liturgického spoločenstva. Ku sv. prijímanie by sa určite báli pristúpiť, strach z Božích trestov by im to nedovolil (sv. Pavol píše o trestoch za svätokrádežné sv. prijímanie v 1Kor 11,29n), odvážili by sa toho až po sv. spovedi, pri ktorej sa rozhodli zmeniť svoj život.
Lenže z Eucharistie sa stalo v súčasnej novo cirkvi obyčajné znamenie, nič viac. Prijímanie na ruku túto mentalitu dosť podporuje. Ak prijímam Konsekrovanú hostiu vlastnými rukami ako každý iný pokrm, čím sa ona od normálneho iného jedla vlastne líši? Ešte závažnejšia je skutočnosť, že na rukách zostávajú drobné čiastočky Pánovho Tela, ktoré kňaz síce po omši sv. purifikuje, komunikant ale nie, ruky si pokojne utrie do papierovej servítky, ktorú vyhodí atď., nehľadiac takisto k jednoduchej možnosti odniesť Kristovo Telo na účely satanských rituálov. Prijímanie na ruku, ako dokazujú vo svojich publikáciách Michael Davies, biskup Athanasius Schneider ai., Bolo zavedené podvodom. Najprv sa spontánne po koncile rozšírilo v Holandsku, pápež Pavol VI. to zakázal dokumentom „Memoriale Domini“ r. 1967 s nešťastnou výnimkou pre krajiny, „v ktorých už sa to stalo bežnou praxou, hoci nedovolenou“. Lavínovito a spontánne sa potom v ďalších krajinách začalo neomodernistami šíriť prijímanie na ruku, aby potom mohli hovoriť, že v ich krajinách tiež platí, že už je to „bežnou praxou“, aj keď nedovolenou. Aj toto svedčí proti tejto praxi, lebo čo bolo presadené podvodom, býva zriedkakedy dobré.
Tým skôr treba odmietnuť, ak niektorí biskupi v súvislosti s hygienickými opatreniami proti koronavírusu nariaďujú povinné prijímanie na ruku – a to dokonca aj pri tradičnom ríte, ktorý túto formu absolútne nepripúšťa. Na niečo také biskup nemá vôbec žiadne právo. Ide o hrubé znásilňovanie svedomia veriacich, ktorí majú oprávnené vnútorné zábrany prijímať na ruku, lebo sa boja – oprávnene – zneuctenia Pánovho Tela. Tomu sa treba vzoprieť, ako urobili veriaci na Slovensku a v Taliansku, kde dosiahli predsa len toho, že im bolo povolené, zvlášť pri tradičnom ríte, prijímať do úst.
Koreňom a príčinou toho všetkého je ale strata viery v transsubstanciáciu, to znamená, že chlieb a víno sa stávajú pri premenení skutočným Telom a skutočnou Krvou Ježiša Krista. Novocirkev, ak priamo a bezprostredne túto principiálnu pravdu nepopiera, ju čoraz viac odsúva do pozadia alebo rozdrobuje v nezrozumiteľných termínoch. Je na nás, tradičných a konzervatívnych katolíkoch, aby sme tým viac túto autentickú náuku nebojácne hlásali, za ňou stáli a jej učili svoje deti, vnúčatá a všetkých, ktorí sú nám zverení a očakávajú od nás jasné slovo. K tomu nás vedie sviatok Božieho Tela. Prosme o pomoc a silu od Pána a – vytrvajme!
PhDr. Radomír Malý
http://www.duseahvezdy.cz/2020/06/12/branme-viru-v-realnou-pritomnost-pana-v-eucharistii/