Najstaršou praxou šírenia Svätého prijímania bolo s najväčšou pravdepodobnosťou odovzdanie prijímania veriacim v dlani.
Dejiny liturgie však ukazujú, že proces zmeny tejto praxe sa uskutočnil veľmi skoro.
Od čias cirkevných otcov sa zrodila a upevnila tendencia, podľa ktorej sa rozdávanie sv. prijímania na ruku čoraz viac obmedzovalo v prospech rozdávania sv. prijímania na jazyk. Dôvod pre túto prax je dvojaký: a) v prvom rade, aby sa čo najviac zabránilo padaniu častí Eucharistie; b) po druhé, aby sa medzi oddanými veriacimi zvýšila zbožnosť k skutočnej prítomnosti Krista vo sviatosti Eucharistie.
Svätý Tomáš Akvinský sa tiež odvoláva na prax prijímania svätého prijímania iba na jazyk. Potvrdzuje, že dotýkanie sa tela Pánovho je výsadou len vysväteného kňaza.
Preto z rôznych dôvodov, medzi ktorými anjelský lekár cituje úctu k sviatosti, píše: „… z úcty k tejto sviatosti sa jej nič nedotýka, len to, čo je zasvätené; preto sú osoby a kalich zasvätení a podobne ruky kňaza, ktorý sa dotýka tejto sviatosti. Preto nie je dovolené, aby sa jej dotkol niekto iný, s výnimkou nevyhnutnosti, napríklad, ak by mala spadnúť na zem alebo v inom naliehavom prípade “(Summa Theologiae, III, 82, 3).
V priebehu storočí Cirkev vždy charakterizovala okamih svätého prijímania svätosťou a najväčšou úctou a neustále sa nútila rozvíjať podľa svojich najlepších schopností vonkajšie znaky, ktoré by podporovali pochopenie tohto veľkého sviatostného tajomstva. Cirkev sa vo svojej láskyplnej a pastoračnej starostlivosti postarala o to, aby veriaci prijímali sväté prijímanie so správnymi vnútornými dispozíciami, z čoho vyplýva, že veriaci potrebujú pochopiť a vnútorne zvážiť skutočnú prítomnosť Jeho, ktorého majú prijať (pozri Katechizmus pápeža Pia X., nn. 628 a 636).
Západná cirkev ustanovila kľačanie ako jeden z vhodných prejavov oddanosti prijímajúcich. Slávny výrok sv. Augustína, citovaný pápežom Benediktom XVI. v n. 66 jeho encykliky Sacramentum Caritatis („Sviatosť lásky“) učí: „Nikto neje to mäso bez toho, aby ho najprv nezbožňoval; mali by sme hriech, ak by sme sa mu neklaňali“ (Enarrationes in Psalmos 98, 9). Kľačanie naznačuje a podporuje uctievanie potrebné pred prijatím eucharistického Krista
Z tohto pohľadu vtedajší kardinál Ratzinger ubezpečil, že: „Spoločenstvo dosiahne svoju skutočnú hĺbku len vtedy, keď je podporované a obklopené adoráciou“ [Duch liturgie (Ignatius Press, 2000), s. 90]. Z tohto dôvodu kardinál Ratzinger tvrdil, že „v prospech praxe klačania pri sv. prijímaní svedčí stáročná tradícia a je to obzvlášť výrazný znak úcty, úplne vhodný vzhľadom na pravú, skutočnú a podstatnú prítomnosť nášho Pána Ježiša Krista pod zasvätenými druhmi“ [citované v liste „Táto kongregácia“ Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, 1. júla 2002].
Vo svojej poslednej encyklike Ecclesia de Eucharistia („Cirkev pochádza z Eucharistie“) Ján Pavol II. napísal v n. 61: „Tým, že sme dali Eucharistii význam, ktorý si zaslúži a opatrnosťou, aby sme nezmenšili niektorú z jej dimenzií alebo požiadaviek, preukazujeme, že si skutočne uvedomujeme veľkosť tohto daru. Naliehavo nás vyzýva, aby sme tak urobili neprerušenou tradíciou, ktorá od prvých storočí považovala kresťanskú komunitu za ostražitú pri strážení tohto „pokladu“. Cirkev, inšpirovaná láskou, túži po odovzdávaní budúcich generácií kresťanov bez straty, jej viera a učenie týkajúce sa tajomstva Eucharistie. V našej starostlivosti o toto tajomstvo nemôže existovať žiadne prehnané nebezpečenstvo, pretože „v tejto sviatosti je zhrnuté celé tajomstvo našej spásy.“
V nadväznosti na učenie svojho predchodcu, počnúc slávnosťou Corpus Christi v roku 2008, svätý otec Benedikt XVI. začal rozdávať veriacim telo Pána tým, že ho umiestňoval priamo na jazyk veriacich počas kľačania.
Preklad pre AZN Dalibor Kovačič
http://www.vatican.va/news_services/liturgy/details/ns_lit_doc_20091117_comunione_en.html