Nestačím sa diviť, ako sa na Slovensku zmenila doteraz (do vypuknutia pandémie) samozrejmá vec a úcta k Sviatostnému Kristovi na niečo nenormálne a nelegálne. Úplne sa otočila optika chápania toho, čo je normálne a správne.
Všetko pod rúškom slepej poslušnosti. Veriaci už nebojujú celospoločensky za to, aby sa prehodnotilo prijímanie Sviatosti na ruku, ale musia vyslovene zápasiť o svoju „holú existenciu“, aby mohli Krista prijať do úst, teda stále riadnym a právnym spôsobom. Rozpútal sa priam inkvizičný hon na tých veriacich, ktorí sa v tejto otázke riadia svojim svedomím a tradíciou cirkvi – staršími a stále platnými dokumentami či prísnejším tridentským katechizmom. Rozhodol som sa preto o niektorých takýchto prípadoch napísať, apelujúc na to, že už sa mnohé opatrenia v súvislosti s pandémiou COVID-19 uvoľnili a prijímanie do úst sa už za určitých okolností „povolilo“… A predsa nezákonnosť stále pretrváva.
Krok 1: Zastrašenie a zahnanie do kúta
Tohto problému sa nedávno dotkol aj kňaz doc. ThDr. ICLic. Štefan Mordel, PhD., ktorý napísal list najväčšiemu propagátorovi prijímania Sviatosti do rúk, kňazovi Dr. Jurajovi Vittekovi. V ňom spomína svoju sestru, ktorá mu povedala: „nikdy som neprijímala na ruku, od malička som prijímala do úst a keď som počula teraz na TV Lux, že keď nechcem prijímať na ruku, že hreším, tak potom naozaj neviem, čo mám robiť. Na ruku prijímať nemôžem a nechcem ani hrešiť.“
Prvým krokom teda je vyvolať vo veriacich pocit viny a strach z hriechu neposlušnosti. To sa kňazovi Vittekovi naozaj bravúrne darí. Ale bodaj by nie, keď má na to evidentne požehnanie arcibiskupa Zvolenského a mediálny priestor…
Krok 2: Odmietnutie podať Sviatosť Oltárnu do úst
Prax, ktorá sa deje stále, pričom sa už opatrenia zmiernili. Tu je jedno z najnovších zverejnených „postupov“:
Na margo toho ma preto veľmi zarazil príbeh babičky o dvoch barlách, ktorá nechcela prijať Sviatosť do rúk. Miestny kaplán (neviem v akej farnosti) to odmietol, pokľakla si a prosila a ani tak jej Sviatosť nedal. Prišli dve ženy, aby ju plačúcu zdvihli a odprevadili na miesto. VŠAK TO JE DO NEBA VOLAJÚCA NEZÁKONNOSŤ! Nezákonnosť, ktorá si dokonca protirečí ich vlastným normám.
Z veriacich sa tak stávajú vydedenci z vlastných farností, ktorí putujú po iných farnostiach a kostoloch, kde prijímanie do úst dostanú. Jeden nemenovaný kňaz mi napísal, že za ním takýto veriaci chodia ako najväčší zločinci sa prosíkať, či im milostive dá riadne sv. prijímanie, teda do úst… Však to je úplne choré!!!
Jedna rodina, ktorá cestovala, žiadala v Beckove v sakristii kňaza (ešte pred zmenou farára) o prijímanie do úst. Samozrejme sa o tom strhla medzi nimi diskusia a keď dotyčný veriaci preargumentoval kňaza, ten povedal, že aj kňaz môže v tejto veci rozhodnúť. Avšak ako rozhodnúť? Zas protiprávne?
Krok 3: Kriminalizovanie a verejné pranierovanie veriacich
Toto je už maximálny možný útok, verejné poníženie, utláčanie, potieranie a kriminalizovanie. Je smutné, že sa k takému niečomu vedia kňazi znížiť. Najčastejšou formou tohto „tretieho kroku“ je všeobecné pranierovanie v rámci tzv. „kázne číslo tri“ pred udelením požehnania na konci sv. omše. Jeden spoluveriaci mi o tom referoval. Ich kaplán pred záverečným požehnaním vyslovene povedal, aby za nimi veriaci nechodili s tým, aby im dávali Sviatosť do úst, aby jednoducho nevymýšľali. Keď prídu ku kňazovi, tak majú nastaviť ruku a dostanú do ruky a nie do úst… že im kňazi (u nich) nebudú dávať do úst.
Takéto niečo mnohí z nás už určite zažili. Je to zaiste veľký nápor na psychiku. Potom samozrejme na tento cielený útlak využívajú aj priamo kázeň. Spomínaní veriaci, ktorý zavítal s rodinou do Beckova, si to zažil. Po ich diskusii v sakristii sa mal ten kňaz v kázni ešte trikrát k tomu vrátiť. Bolo to vraj tak hrozné, že slabšie povahy by to určite nedali.
Keď na podobný lynč nestačí kázeň, pristúpi sa na pranierovanie vo farskom časopise. To si zažil jeden veriaci z farnosti sv. Michala Archanjela v Závode, kde mal kňaz Peter Kudláč v ich farskom trojmesačníku Svitanie (č. 2/2020, ročník 19) voči nemu značné narážky. Nemenoval ho síce priamo, ale v dedine sa vie, o koho ide. Tým jednoznačne tomuto veriacemu poškodil a vytvoril tak polaritu a ďalšiu nenávisť. Najviac ma na tom zarazilo, že úctu k Sviatosti nazval defakto vlastnou predstavou a požiadavkou. Naozaj je toto potrebné pán farár?
Prikladám fotku z úvodníka tohto časopisu:
Píše sa tam o nenávisti voči opačnému názoru. Je to však obojsečná argumentácia, pretože práve vďaka takýmto kňazom, ako je Dr. Vittek alebo teraz aj Peter Kudláč sa u „poslušných veriacich“ vytvára zášť voči nám veriacim, ktorí len argumentujeme cirkevnými dokumentami a chceme úctivo prijímať Sviatosť do úst, teda stále platnou a riadnou formou. Mnohí „poslušní veriaci“ nás vďaka takýmto intervenciám kňazov urážajú a ponižujú. Vďaka Bohu, že sa to ale nedeje úplne všade. Ďakujem Bohu za mnohých odvážnych kňazov i veriacich, ktorí sa neboja a nie sú ticho! Pretože okrem modlitby a obetovania za túto vec treba aj počuť nesúhlas s nezákonnosťou. Našťastie, nie na každom vchode do kostola (ako na jednom trnavskom) sa píše nasledovné:
Máme farnosti, kde sa opäť prijíma hlavne do úst, ale je ich ako šafránu…
https://gloria.tv/post/6S77Np3G1CraDffNoL8GNhNFY
Anton Čulen
Nahlásiť
Upraviť komentár
Odstrániť komentár
pred 59 minútami
Zaujímavé, že sa to pomaly ale isto mení k lepšiemu. Vždy pred svätou omšou som chodil do sakristie s prosbou na prijatie Eucharistie do úst. A tak skoro na každej kázni, alebo na konci svätej omše kňazi hovorili v tejto súvislosti o poslušnosti k biskupom. (Už som počúval aj poznámky od priateľov, keď ma videli, že idem do kostola: „Dnes bude zase pán farár kázať o poslušnosti“. Ja som sa ale odvolával na poslušnosť voči dokumentom Svätej Stolice. To je predsa vyššia inštancia.
Nečudujem sa teda ľuďom, že radšej prijímali do rúk, akoby mali znášať takéto verejné pranierovanie a šikanovanie počas kázne. (Ale pre mňa to nebolo až tak ťažké, lebo som to prijal ako pokánie za svoje hriechy, za kňazov, biskupov, za národ ako kráľ Dávid). Veď každému bolo jasné, koho tým myslia, nakoľko som bol dlhú dobu jediný, čo prijímal v danom kostole do úst. Dnes chvála Bohu už v týchto kostoloch sv. prijímanie do úst dostanete a ja verím, že to tak aj ostane.
Len škoda, že je tam stále chaos, lebo väčšinou kňazi neoznámia, (česť výnimkám) že ľudia môžu prijímať aj do úst aj do rúk.
Dnes už to vopred nehlásim, lebo kňazi dávajú aj do úst a chodí stále viac a viac ľudí. Boh žehnaj týchto odvážnych kňazov.