O prijímaní na ruku na koncile a v liturgickej reforme nebola vôbec reč. Táto prax sa opiera o odbojné diecézy zo severnej Európy. Pavol VI. ju pripustil iba ako výnimku pre diecézy, ktoré už pristúpili na tento zlozvyk.
Ale pri prvom výročí jeho smrti Bussola Quotidiana pripomína biskupa Juana Laiseho, ktorý pojednáva o prijímaní na ruku a stavia sa rozhodne proti tomu, aby bolo zavedené v jeho diecéze, pretože je v rozpore z celocirkevne platným zákonom.
Až do 26. apríla 1996 argentínsky episkopát jednoznačne odmietal indultom Pavla VI. pripustiť podávanie na ruku. Práve tohto dňa v argentínskej biskupskej konferencii dosiahla väčšinu tá časť prelátov, ktorí chceli pripustiť prax v rozpore s univerzálnym zákonom Cirkvi.
Rím tento indult schválil dekrétom Memoriale Domini, ktorý jasne hovorí o zákaze prijímania na ruku, a pripúšťa ju len v tých diecézach, kde bol tento zlozvyk nezákonne zavedený a kde sa biskupi domnievajú, že už nemajú inú možnosť, než ho tolerovať. »Svätý Otec pripúšťa, aby biskup podľa svojho zdravého uváženia a svedomia povolil tento spôsob podávania svätého prijímania«.
Vtedy biskup v San Luis Juan Rodolfo Lasise podľa svojho poznania a svedomia usúdil, že tento obyčaj nepokladá za vhodný. Toto jeho rozhodnutie ihneď mnohí interpretovali ako porušenie jednoty biskupov a „odboj“ proti platnej smernici. Biskup Lais sa radil s rôznymi rímskymi kompetentnými dikastériami, ktorá jednomyseľne schválila jeho rozhodnutie.
22. júla ubehlo 10 rokov od jeho úmrtia. Ako emeritný biskup sa uchýlil do konventu v San Giovanni Rotondo, kde predtým žil sv. P. Pio, ktorého Argentínčan veľmi uctieval. Mons. Laise tu potom pôsobil ako spovedník pútnikov, deň čo deň po dobu viac ako dvadsať rokov takmer až do svojej smrti vo veku 93 rokov.
Prvá kniha na tému prijímania na ruku
Je mnoho aspektov, ktoré by si zaslúžili pripomenutie, ale sústreďme sa na knihu, ktorú publikoval, aby vyložil svoj postoj vo vyššie uvedenej situácii (Comunione sulla mano, Documenti e storia. Cantagalli, Siena 2016) a túto tému tiež predniesol v Aula Magna Inštitúte Augustinianum v Ríme. Bola to pravdepodobne prvá kniha na tému prijímania na ruku. Argentínsky prelát prehĺbil ako historické aspekty, tak postoje teológov a kanonistov k spôsobu podávania Eucharistie a tiež vplyvu tohto spôsobu na zbožnosť a spiritualitu veriacich.
Kniha je veľmi detailne štruktúrovaná a obsahuje aj prílohu historických aspektov a kontextov, z ktorých tieto dokumenty vychádzajú. Toto všetko umožňuje pochopiť mens legislatoris, tj. intencie zákonodarcu (Pavla VI.), Na ktorých spočíva kľúč k interpretácii zákona.
Keď odpovedal na základné argumenty, ktoré mali ospravedlňovať prax na ruku, uzatvára svoju štúdiu úvahou o konkrétnej aplikácii vyloženú na mnohých stránkach knihy.
Ako najdôležitejšie sa javia zabudnuté pravdy, ktoré stoja v priamom rozpore s niektorými prijatými ideami.
Mnohých predovšetkým prekvapí, že o tejto forme podávania Eucharistie nebola na koncile vôbec reč a že vôbec nie je súčasťou nasledujúcej liturgickej reformy. V skutočnosti táto prax, ktorá je v rozpore so všetkými príslušnými normami, bola zavedená bez akéhokoľvek povolenia v niektorých oblastiach severnej Európy a Pavol VI. ihneď na to reagoval v roku 1965 oznámením, ktoré nariaďuje návrat k praxi do úst, ale tieto zásahy najvyššej autority nemali vôbec žiadny ohlas.
Pretože odpor bol veľmi húževnatý, začali úvahy o možnosti poskytnúť osobitný indult miestam, ktoré by neboli ochotná poslúchnuť, aj keď bolo zrejmé, že je to prax veľmi diskutabilná a nebezpečná a môže podkopať vieru veriacich v reálnu prítomnosť Pána v Eucharistii. Pavol VI. podľa svojich vlastných slov sa nemohol vyhnúť úsiliu o eventuálnu obnovu a radil sa sub secreto so svetovým episkopátom, ako vyriešiť túto evidentnú neposlušnosť. Väčšina biskupov pokladala novú prax za nebezpečnú.
Výsledkom bolo, že pápež nariadil Kongregácii pre posvätné obrady spracovať dokument o nevhodnosti praxe podávania na ruku, a to z viacerých dôvodov (naukových, liturgických, pastoračných atď.) – Stalo sa tak 29. mája 1969, kedy kongregácia vydala inštrukciu Memoriale Domini, ktorá obsahuje platnú legislatívu, zakazuje podávanie na ruku a zachováva v platnosti všeobecný spôsob, ktorému sa majú podriadiť veriaci a aj klérus.
Avšak (a to je tým kameňom úrazu, pozn. Prekl.), kde tento nedovolený spôsob bol zakorenený, predpokladá inštrukcia indult len pre tie sektory, ktoré by neboli ochotné poslúchnuť a rešpektovať všeobecný zákon. V tých prípadoch, »aby sa pomohlo biskupským konferenciám plniť svoje pastoračné úlohy, za dnešnej situácie viac nezriadené než kedykoľvek inokedy (pri aplikácii väčšiny dvoch tretín), môžu požiadať v Ríme o udelenie indultu a každý biskup podľa svojej úvahy a svedomia môže potom povoliť prijímanie na ruku vo svojej diecéze.
Pokračovanie
Nicola Bux – Nuova Bussola Quotidiana
https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=prijimani-na-ruku-legitimni-neposlusnost