Zvyk prijímať „na ruku“, ktorý bol v období patristiky neutrálny, získal u protestantských reformátorov jasný doktrinálny charakter.
Podľa Martina Buceryho, propagátora anglikánskej reformy, podávanie do úst stavia na dvoch poverách: na „falošnej úcte“, aká sa venuje tejto Sviatosti, a „perverznej povere“, že ruky ordinovaných kňazov sú viac sväté než laikov. Od tohto momentu gesto prijímať na ruku získalo výraznú úlohu v polemickom protestantskom napádaní reálnej prítomnosti a katolíckeho kňazstva.
Podľa dokumentov prevzatých z knihy La Riforma liturgica 1948-1975 mons. Annibale Buniniho, ktorý bol nielen svedkom, ale hlavným protagonistom týchto reforiem, tento postup smeroval k tomu, aby sa predišlo možným nezhodám. Autorita tak nebude napadnutá v otváraní dodržiavania zákazu prijímať na ruku, ten však neskôr s ťažkosťami obstojí v praxi. Lebo keď sú k dispozícii dve možné riešenia, dá sa predpokladať, že nastúpi silná reakcia a v niektorých oblastiach sa skôr uplatní neposlušnosť než zavádzanie nového stavu. Je tu zrejmý reštriktívny zámer zákonodarcu dokumentu, Memoriale Domini, ktorý počíta s efektom, že ústupky najlepšie podporí žiaduce rozšírenie novoty.
Toto zákonodarstvo nikdy nebolo modifikované, a bez toho, aby sa prijímanie na ruku propagovalo, početné žiadosti biskupských konferencií prichádzali aj z miest, kde nebolo konfliktov, a tak sa vytvárali podmienky pre šírenie indultov. Príliš ľahké povolenia zo strany dikastériá a predchádzajúce mlčanie k neposlušnosti bolo v skutočnosti jediným motívom k žiadostiam o udeľovanie indultu, ktorý sa nakoniec takmer všeobecne rozšíril.
Druhým bodom v štúdii mons. Laiseho, ktorý si zaslúži pozornosť, je konštatovanie, že nová prax sa zrazu stala znovuobjavením „starej tradície“, a údajného návratu k počiatkom Cirkvi a Otcom, ako to často počujeme.
V skutočnosti, ako to tlmočí mons. Laise, evanjelium a spisy niektorých Otcov, podobne ako Ružový kódex z V. storočia dokazujú, že Ježiš podával prijímanie do úst.
V Inštrukcii Memoriale Domini je jasne povedané, že aj keď v prvotnom kresťanstve sa prijímanie podávalo normálne na ruku, »postupom času sa prehlbovalo poznanie eucharistického tajomstva, takže v zmysle úcty a pokory bolo žiaduce zavádzať prax, ktorá podávala posvätné spôsoby na jazyk«.
A tak v určitom momente jeden spôsob nahradil druhý, a ten prvý bol nielen opustený, ale dokonca výslovne zakázaný.
Z kontextu je jasne vidieť, že Pavol VI. v zmene praxe urobil krok od nedokonalej praxe k praxi dokonalejšej. Pritom v starých textoch nenachádzame žiadnu zmienku, že by Otcovia Cirkvi objavili nejaký pokrok v tom, že sa podávalo na ruku, a rovnako tak nikde nenachádzame žiadnu zmienku, že by táto prax bola vychvaľovaná, ale jednoducho je konštatovaný tento spôsob prijímania.
Ale ako hovorí Mons. Laise v opakovanom varovaní pred nebezpečenstvami, ktoré sú s tým spojené, Otcovia si jasne uvedomujú nedostatky takejto praxe prijímania.
Preto autor si dovoľuje tvrdiť, že prijímanie na ruku sa u Otcov síce praktizovalo, ale svätci túžili po zavedení spôsobu (prijímania) do úst. Po niekoľkých storočiach prijímanie na ruku, ktoré bolo v patristickom období „neutrálne“, použili protestantskí reformátori ako jasný dôkaz priority praxe pred náukou. Napr. Martin Bucer, propagátor anglikánskej reformy, tvrdí, že podávanie do úst stavia na dvoch poverách: na „falošnej úcte“, aká sa venuje tejto Sviatosti, a na „perverznej povere“, že ruky ordinovaných kňazov sú viac sväté ako ruky laikov. Od tohto momentu gesto prijímať na ruku je prejavom protikladné náuky a v týchto dvoch základných výrazných bodoch sa odlišuje protestantská pozícia od katolíckej a rozdielne poňatie reálnej prítomnosti i kňazstva.
Preto keď v druhej polovici XX. storočia začalo prenikať prijímania na ruku do katolíckeho priestoru, nepokladalo sa to za púhy návrat k primitívnej praxi. Je to súčasť protestantských útokov.
Nie je to vôbec náhoda, že miesta, kde bol zavedený a zneužívaný spôsob na ruku, boli prvými miestami, kde sa rozšíril „Nový katechizmus“ známy ako Holandský, v ktorom musela cirkev vykonať početné úpravy (15 podstatných a 45 menších), aby odstránila ťažké vieroučné bludy. V tomto texte, objednanom holandským episkopátom a prezentovanom ako „kolektívny pastiersky list“, sa vyslovuje pochybnosť o reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii, uvádza sa neprípustné vysvetlenie transsubstanciácie a popiera sa akákoľvek forma reálnej prítomnosti v čiastočkách a úlomkoch po premenení. Na druhej strane sa tu vytvára zmätené stotožňovanie všeobecného kňazstva veriacich a hierarchického sviatostného kňazstva.
Ďalší aspekt argentínskeho preláta vhodne upozorňuje, že dokonca aj tam, kde je prijímanie na ruku zavedené, nejedná sa o voľbu, ktorú by viac odporučila cirkev. V skutočnosti postoj Svätej stolice k spôsobu prijímania nemôže byť ľahostajný. Aj v tých miestach, kde bol akceptovaný indultom, zostáva prijímanie do úst jediným autorizovaným zákonom cirkvi, ktorý je jasne odporúčaný, zatiaľ čo každý iný spôsob je len tolerovaný (a ako to definuje Laise, je to v skutočnosti prejav najťažšej neposlušnosti voči pápežskej autorite v poslednej dobe). Je nutné sprevádzať ho radom opatrení, najmä pokiaľ ide o čistotu rúk, starostlivosť venovanú každej čiastočke a používanie patény, (ktoré sa v praxi málo dodržiavajú).
Podľa encykliky Memoriale Domini spôsob podávania do úst, ktorý viac ako tisíc rokov nahrádza prijímanie na ruku, si vyžaduje aj náležitú prípravu, aby prijatie Tela Pána bolo čo najplodnejšie, aby bolo praktizované dôstojným spôsobom a eliminovalo sa nebezpečenstvo profanácie posvätných eucharistických spôsobov, pretože upozorňuje na starostlivosť, akú cirkev vždy odporúčala pre zaobchádzanie s posvätenými hostiami (u prijímanie na ruku je potrebný skôr zázrak, aby nedochádzalo k pádu hostií a úlomkov na dlažbu a nezachytili sa úlomky na koži).
V encyklike Mysterium Fidei uvádza Pavol VI. Origenovo svedectvo, že veriaci pokladali za hriech, (a to oprávnene, dodáva pápež), keď pri všetkej starostlivosti a pozornosti spadol úlomok na dlažbu. Vyjadrenie Otcov k zmene spôsobu prijímania na konci prvého tisícročia a argumenty Pavla VI. proti návratu k archaickému spôsobu sú prejavom reálnej podstatnej a trvalej úcty a poklone, akú je potrebné venovať aj najmenšej premenenej čiastočke.
Výroky Otcov, zmena spôsobu prijímania na konci prvého tisícročia a argumenty Pavla VI. popierajúce, že ide o návrat k archaickému spôsobu, dokumentujú jednoznačnú vieru Cirkvi v reálnu prítomnosť, podstatnú a trvalú, a to aj v tých najmenších čiastočkách, ktoré vyžadujú náležitú pozornosť a úplnú úctu.