Predstavme si situáciu, že otec riadi auto a vzadu v detskej sedačke sa vezie jeho malé dieťa.
Po trochu prudšej zákrute sa dieťa začne naťahovať smerom k volantu a kričí na otca: „Vypadni z auta, netreba ťa tu. Ja to odšoférujem lepšie!!“
V debate ohľadom zákazu bohoslužieb kvôli koronavírusu sa nedostatočne prihliada na to, že bohoslužby sú podstatne inou záležitosťou, ako akékoľvek iné „podujatie“. Veriaci ľudia túto debatu vnímajú v celkom inej rovine ako sekulárna spoločnosť. Cieľom veriaceho človeka je dosiahnuť spásu – to je dimenzia večnosti. Riziko nakazenia smrteľného tela nejakým vírusom vyzerá z tejto perspektívy oveľa, oveľa inak, ako z perspektívy ľudí, pre ktorých je pozemský život všetkým. Ilustráciou takéhoto postoja je nespočetne veľa mučeníkov a svätcov, vrátane takých, ktorí sa dobrovoľne išli starať o ľudí trpiacich na smrteľné a nákazlivé choroby.
Na ceste za spásou sú pre veriacich veľmi dôležité práve cirkvou vysluhované sviatosti a bohoslužby. Sú podstatne dôležitejšie, ako zdravie smrteľného tela, keďže sú prostriedkami na ceste k večnému životu. Toto väčšina súčasnej spoločnosti, a hlavne jej zodpovední predstavitelia, zjavne nechápu. Pre veriaceho je veľmi divné, keď sa k omšiam pristupuje, akoby boli na jednej úrovni s kultúrnymi, či inými podujatiami. Je to ako dávať na jednu úroveň vesmír, ktorý vidíme na nočnej oblohe s obrázkom, kde je nočná obloha namaľovaná. Pre povrchného pozorovateľa je to skoro to isté – veď to vyzerá podobne, no skutočnosť, podstata, rozmer, hĺbka, … sú absolútne neporovnateľné.
Tým samozrejme nehovorím, že máme zanedbať ochranu pred vírusom. Samozrejme, máme seba a celú spoločnosť primerane a rozumne chrániť. No zakázať omše je ďaleko cez čiaru. Takýto zákaz (aj keď bol pár hodín po ohlásení zrušený) je priamym vyjadrením nedôvery Bohu. Je to pokus o úplné vytesnenie Boha z chodu spoločnosti. Je to deklarovaním presvedčenia, že my našimi opatreniami zabezpečíme, čo treba a žiadneho Boha nám k tomu netreba. Je to podobne arogantné a detinské, ako konanie dieťaťa v aute, ktoré chce spoza volantu vyhodiť šoférujúceho otca, lebo si je isté, že ono to zvládne lepšie. (Situáciu v aute by nijako nevylepšil ani ešte menší súrodenec sediaci v sedačke otočenej smerom dozadu, ktorý by tvrdil, že žiaden šofér neexistuje, lebo ho nevidno…) Ostáva nám len veriť, že Otec sa nad správaním detí len láskavo pousmeje a došoféruje to do cieľa…