Tradícia sa prejavuje osobnosťami, ktoré sa namáhali aby zachovali živé skutky oproti silám, ktoré chceli niečo iné. Niekedy ich pripomenie náhoda.
Zhodou okolnosti sa mi do rúk dostali Katolícke noviny zo 6. X. 1991. V týchto novinách mal Mons. Rudolf Baláž, Banskobystrický biskup, v súčasnosti už na večnosti, reprodukované svoje dve prednášky, na dvoch konferenciách, toho istého roku. Názov článku bol: O náboženskej situácii na Slovensku. Je to stále aktuálna téma. Vyžaduje nie kabinetné spôsoby, ale jasný hlas kresťanstva. Aj po dvadsiatich deviatich rokoch, tento článok má čo povedať dnešným časom. Autor článok končí výzvou, či k jeho pohľadu na vtedajšiu náboženskú situáciu po novembri 1989, možno niečo dodať.
Neviem či bola na článok pána biskupa nejaká reakcia. Ale s odstupom času, môžem konštatovať, že samotná takáto otázka, od cirkevnej autority, čo k jeho slovám možno dodať, je ľudská a sympatická. Pokúsim sa vyjadriť v čom ma článok oslovil. S vedomím rizika, že tí, ktorí majú kľúč a nevchádzajú, či len veľmi váhavo o to radšej kritizujú každý pokus použiť kľúč k hľadaniu pravdy.
Otec biskup R. Baláž patril k tým, ktorí mali kľúč a vchádzali a povzbudzovali aj iných aby vchádzali.
Môžeme povedať, že temer všetky závery otca biskupa majú svoje pokračovanie a aktuálnosť aj po toľkých rokoch. Pán biskup R. Baláž pozoruje, že sa mení pozícia katolíckej cirkvi po dvoch rokoch od roku 1989. Mravný kapitál z utrpenia, ktoré niesla Cirkev v ateistickom režime marxistického typu, sa v spoločnosti už nedoceňuje. Konštatuje, že do roku 1989 cirkev mala jediného nepriateľa, bol ním „teoretický marxistický ateizmus“. Môžem povedať, že to bol aj štyridsať päť rokov trvajúci zápas o to, ako bude utváraný osobnostný profil človeka.
Píše, že cirkev bola ochotná za pravdu veľa obetovať. Má svojich mučeníkov. S odstupom času môžeme povedať, že dnes sú viacerí, ktorí niesli bremeno až po „vyliatie krvi“, blahoslavení.
Otec biskup konštatuje, že krv mučeníkov je semenom kresťanov. Ale poznamenáva, že krv mučeníkov je aj základom demokracie. S odstupom času môžeme dodať, že dnes je tendencia stavať demokraciu ako alternatívu ku kresťanstvu. Môžem poznamenať, že aj práve preto demokracia dnes upadá. Mnohí tým trpia, ale huriavk médií, chce prekryť stonanie. Celý svet dnes stoná a korona kríza o ktorej iste otec biskup, tak ako aj my sme vtom čase ani neslýchal, môže byť pokušením, aké bolo za totality. Vojsť do uniformity, ako ju vyžaduje doba. Je tu ale aj iná možnosť.
Pestovať vlastnú múdrosť a skúmať pravdu, ktorá nás jediná môže oslobodiť. Iste bez milosti Božej to nepôjde. Bez nej sa múdrosť zopsuje iba na chytráctvo, lišiactvo, pokrytectvo, vyčkávanie. Ako to neraz bolo za totality. Pán biskup R. Baláž hovorí, že Cirkev nemôže žiť zo spomienok minulosti, eufórie zázraku pádu komunizmu. Musí si tvoriť postoj, ako uvádza, k novým vládcom, stranám k rozličným myšlienkovým prúdom. Jej kredit z minulosti, kedy odolávala totalite ju už nechráni. Musí žiť k realitám každého dňa.
Otec biskup nie je k realitám submisívny, poklonkujúci sa, hľadajúci ako sa minimalizovať, aby nenarazil v nových situáciách. Nevyhľadáva konflikty, ale v duchu svojho biskupského hesla „Pravda nás vyslobodí“ sa namáha, aby tú pravdu vyjadril. Čitateľovi je jasné, že s ňou nebude kupčiť.
Pripomína jednotu novembra 1989, ktorá pominula. Má poznámku, že nevie kde sa vzal ten „klenot našich národných charakterov“. Pod vplyvom toho silného dejinného momentu, akým bol pád komunizmu, vedľa seba stáli skutočne veriaci, ako aj tí „inernacionalisti“. Uvádza, že aj vlažní sa modlili Otčenáš so skutočne veriacimi. Otec biskup pripomína, že sa oživuje početná skupina tých, ktorí sú antikresťanskí. Porozumel som tomu tak, že nie v rámci plurality, ale mimo pluralitu. Svoje robia aj dnes, hovorí a dodáva, že pri tomto bode sa treba zamyslieť aj pri každej otázke, týkajúcej sa rozličných vzťahov v našej demokracii.
Hovorí, že získali sme odrazový mostík, ale medzi tým sa temné sily spamätali, utvorili skutočnú tajomnú taktiku boja. Dávajú najavo, že sa nevzdávajú. Nuž čo k tomuto dodať? Dokonca sa stali internacionálne, so snahou o diktatúru relativizmu, ako toto postihol Benedikt XVI. Je tu po tridsiatich rokoch nebývalý tlak uniformovať spoločenské vedomie novými témami, ktoré chcú byť „výkladnou skriňou“ pokrokovosti, progresívnosti, či svetovosti. Napríklad rodovou ideológiou. Relativizujúcim prístupom k hodnotám. Uniformita chce nahradiť povedomie o konsenze. Pluralita, svojvoľnosťou. Rešpekt k odlišnému názoru chce byť nahradený výzvou na seba abdikáciu ako osobnosti. Otec biskup hovorí o tom, že plat a zamestnanie za bývalého režimu boli, ak človek kapituloval na svoju osobnosť. Toto pozorujeme aj v súčasnosti. Hoci plat a zamestnanie už nie sú tak samozrejmé.
Otec biskup hovorí, že cirkev chce slúžiť, byť kvasom, ktorý nechce absorbovať masy. Počuť v súčasnosti názory, že ísť do kostola a ísť do prírody je to isté. Pán Boh je všade. Ak toto neakceptujete, vaša viera v Boha je fundamentalistická. Ste netolerantný. Platí to aj o ďalších sférach života. Nazdávam sa, že v spoločnosti, v ktorej nie je jasne vyjadrené čo je a čo nie je hriech, nikto si nemôže byť istý svojou reputáciou. Dokonca ničenie reputácie je metódou na nepohodlných. V päťdesiatich rokoch minulého storočia, v totalite, ničili občianskú reputáciu človeka. Dnes ničia osobnú reputáciu človeka. Keď som šiel do dôchodku vedúci mi hovorí, ešte môžete učiť. Pýtam sa a viete zabezpečiť aby moje práva boli dodržané. Neviem, povedal úprimne. Tak som išiel.
Desatoro sa nedá nahradiť. Preto k slovám choďte do kostola, treba dodať slová z Evanjelia, pre moje meno budete prenasledovaní. Otec biskup hovorí, že sa medzi tým temné sily spamätali a vytvorili novú taktiku boja.
Cítiť to ako stály strach, uvádza otec biskup. Uvádza príklad zo školstva, kde učitelia už vypadli z náboženskej praxe. Môžeme dodať, že nie len učitelia, ale aj ostatní ľudia vypadli z náboženskej praxe. V súčasnosti k tomu prispieva aj „korona“ kríza, ktorá proti sebe postavila profánne a posvätné. Psychológia náboženstva presvedčivo prináša poznatky, že veriaci ľudia sú zdravší, odolnejší, menej podliehajú stresu. Ale posvätné akoby sa malo odložiť do kúta. Otec biskup píše, že cirkev dneška dospela k novému seba chápaniu: z triumfalistického postoja moci odchádza do pozície služby, aby bola kvasom. Môže byť veľmi potrebným katalyzátorom náhľadov na život. Nazdávame sa, že toto predpokladá, aby biele ostalo biele a čierne čiernym, ako to neraz pripomenul v nedávnej minulosti aj žakovský pán farár. Pán biskup by mal z neho radosť.
Môžeme dodať, že spoločnosť naliehavo potrebuje ľudí, ktorí budú katalyzátorom náhľadov na život a rozličných úsilí tak, aby sa neminuli kresťanstvu. Pretože prebieha ostrý zápas o človeka.
Pán biskup pripomína, že sme sa ako veriaci ocitli vo veľmi náročnom ohrození svojej duchovnej existencie. Hovorí, že človek sa stal objektom nového zotročovania. Za seba, otec biskup uvádza, že sa odmieta tváriť, že sa nič neodohráva, alebo že sa nás to netýka. Možno dodať, že také pokušenie obchádza súčasnosť. Pokračuje, že kresťanstvo „stojí zoči voči novej mentalite, ktorú charakterizuje povedomie, že sekularizovaný a ateizovaný svet je prirodzenou etapou vývoja ľudstva a že to tak musí byť. Boj proti kresťanstvu sa dnes nevedie frontálne, ale dovolávaním sa falošnej tolerancie k všetkému čo oslabuje nie len náboženského ducha ľudí, ale vedie v konečnom dôsledku aj rozkladu spoločností.“
Ďalej otec biskup konštatuje, že „možnosť inkarnácie evanjelia do súčasného sveta sa popiera, čo vedie k náboženskému indiferentizmu“. Otec biskup pomenúva negatívne javy: ako konzumný materializmus, sexuálny liberalizmus, ideologický anarchizmus, ateistický laicizmus v rukách amorálnych režisérov a profitujúcich manažérov. Vháňa toto kresťanov do pozície bezmocných pozorovateľov. Pripomína, že Kristus si rezervoval víťazstvo slovami : „Dúfajte, ja som premohol svet“.
Otec biskup konštatuje, že kresťanstvo má dobrú štatistiku v počte veriacich, ale chýba, ako uvádza, kvalita v citlivých bodoch spoločenského vplyvu, vývoja.
V súčasnosti môžeme dodať, že kresťanov ubúda. Štatistika nie je už taká dobrá. Pán biskup pokračuje, že mali sme masy, ale nemali sme jednotlivcov na vysokej úrovni. Možno dodať, že v súčasnosti možno už aj sú, ale nie je dostatok platformy, kde by sa mohli prezentovať svoje stanoviská ako laici. Platformy ak sú, tak oslabené nadmernou opatrnosťou. Neraz až autocenzúrou. Je tu tlak, aby kresťanstvo zostalo za múrmi kostolov. Interpretácia riešenia pandémie zatvorila kostoly. Pán biskup konštatuje, že cirkev ako celok obstála za bývalého režimu, ale je dobitá a krváca. Kriticky sa vyjadruje k Pacem in Interis. K zlyhaniu jednotlivcov. Uvádza, že sa musíme prepracovať k orginalite a jednoduchosti. Konštatuje, že vonkajšiu revolúciu treba zavŕšiť vnútornou revolúciou.
S odstupom času chcem odpovedať na otázku, čo k jeho slovám možno dodať.
Ponajprv by som chcel dodať, že stále prebieha zápas o svedomie ľudí. Ostrý zápas o človeka rozličných teoretických prúdov. Je to zápas o to mať silu a vplyv na človeka. O pravdu nejde. Technológia prevažuje. Toto spôsobuje, že chýba potrebná rezonancia v spoločnosti na tých ľudí, ktorí usilujú o mravné snahy, o názor, životnú koncepciu. Význam týchto rozličných, často skrytých prúdov spočíva v tom, že oni môžu zakladať netransparentne takú bázu životnej filozofie ľudí, ktorej prekáža to, že človek je osoba. Že sa môže stať osobnosťou. Pozorujeme útok na osobu, osobnosť človeka.
Vo svojej osobe môže človek stupňovať svoje bytie k najvyššiemu Bytiu, ktorým je trojjediný Boh.
Táto tradícia sa chce nahradiť staronovou tradíciou, a to stupňovať v človeku iba tento svet. Až po jeho absolutizáciu v živote človeka, ktorá z neho urobí iba artikel tohto sveta. Artikel zameniteľný za čokoľvek. Aké bude potom sociálne zameranie ľudí? Aké budú vzťahy k druhým ľuďom? Ako toto ovplyvní adjustačné procesy ľudí, osobnostný profil?
Stupňovanie iba tohto sveta v človeku vedie k rozkladu, kriticky oslabenej kresťanskej tradícii, kultúry, kritickému oslabeniu vzťahov medzi ľuďmi. Chcel by som ďalej dodať, že strach z pandémie je aj výsledkom, že sa kresťanstvo obchádza. Môže robiť dojem, že ono je zbytočné, že Boh opustil človeka. K strate záujmu o kresťanstvo. Preto je treba sa do toho procesu osobne vložiť z optiky kresťanstva. Kristus Pán, keď sa išiel postiť na púšť, nešiel tam preto, aby sa potom vrátil a skontroloval či problémy sveta Stvoriteľ medzi tým vyriešil. Ale aby sa osobne posilnený, vložil do zápasu o dušu človeka možnosťou jeho vykúpenia. Toto ostáva.
V ľudovom povedomí klíčia pochybnosti o tom, že táto pandémia je taká aké poznáme, ako je vírus prirodzený. Či pandémia sa nezneužije ako staronová stratégia, ktorou sa chce riadiť svet, vyvolanou núdzou?
A či sa potom človek nestane iba takou vecou, ktorá už nebola stvorená, ale umelo vyrobená štruktúrami tohto sveta. Ako vec, ktorá sa už nebude smieť nazvať človekom. Ľuďom sa zdá, že pred stupeň už tu je. Niet muža ani ženy, nie je už otec a matka. Zviera už nie je zviera. Pud sebazáchovy vedie ľudí do ulíc. Ľudia sú zneistení v základnom pocite istoty, ktorý garantovala kresťanská kultúra.
Je tu riziko, že tieto frustrácie, povedané jazykom kresťanského humanizmu, zase podchytí falošný prorok a deformuje ich. Zasadne na učiteľskú stoličku, ktorá mu nepatrí. Lebo na chvíľu mohla byť prázdna. Modlime sa, aby sa toto nestalo. Trvalo celé dvadsiate storočie, kým zanikli deštrukčné sily nacizmu a komunizmu, ktoré boli výsledkom aj toho, že falošný prorok podchytil a deformoval oprávnené potreby ľudí.
Stanislav Hvozdík
Foto zdroj internet