„Pekelné brány pošliapal a z úbohých sňal okovy.“ (Liturgia hodín na Veľkú sobotu)
Zaiste v dejinách bolo veľa mudrcov aj celých filozofických systémov, ktorí sa snažili učiniť život človeka hodnotnejším. Viacerí to, čo hlásali iným, aj žili. Mnohí z nich za svoje idey lepšieho človeka a sveta znášali posmech pohodlnej väčšiny, trpeli perzekúciami a dokonca položili život. Symbolom tohto zostane navždy grécky filozof Sókratés (+ 399 pred Kr.).
Náboženstvá vytvorili rôzne lákavé rajské posmrtné projekty, niekedy až na spôsob „ópia ľudu“, aby človek unikol z bezútešnej životnej reality. Iné sa, žiaľ, nedokázali s tým popasovať a uspokojili sa s degradáciou osoby na prevteľovacie náuky alebo pádom do nirvány, čo je v podstate ničota. Dnes princíp pôsobenia „drogy náboženstva“ nahradili drogy syntetické, drogy ideológií, drogy hedonizmu a ani sa nad tým poriadne nezastavujeme.
Problém personalizmu
Tajomstvo bohoľudskej jednoty v osobe Ježiša Krista a jeho dielo pre oslobodenie a záchranu človeka je však reálne a personalistické. A čo je personalizmus? „Pojem personalizmus budeme užívať pre každú náuku a civilizáciu, ktorá zastáva primát ľudskej osoby pred hmotnými potrebami a podmienkami, ktoré človek na rozvoj osoby potrebuje“, uvádza filozof Emannuel Mounier (+1950) v Manifeste personalizmu. Dopĺňa ho Nikolaj Berďajev (+1948), ktorý dokonca sebavedome tvrdí, že „osoba má prednosť pred bytím“ (O otroctve a slobode človeka).
Človek nesmie byť za žiadnych okolností prostriedkom v rukách iného človeka alebo kolektívu. Nesmie byť nástrojom, pretože osoba je účelom sama o sebe. Duchovná sloboda je jej hlavým atribútom. Realita Ducha, ktorý je zo sveta slobody a nie nutnosti mám ponúka autentické naplnenie ľudskej prirodzenosti. Je to práve „pneumoterapia“ – kooperácia ľudskej osoby s Božími osobami.
Berďajev rezultuje, že personalizmus je ťažké metafyzické učenie, ktoré prevracia realitu na ruby“ (Sebapoznanie). Akú realitu máme na mysli? Je skutočnosť klamstva ako fundament celého spredmetňovania človeka. Klamstvo vzišlo zo závisti zlého ducha, ktorého Kristus priamo označuje za zdroj lži a vraha (Jn 8,44). Lesťou diabla povstal pochopiteľne prvotný hriech a pád našich prarodičov (Múdr 2,24; Hebr 2,14). Na konci línie zla je smrť.
Ľudské dejiny sú naozaj dejinami útlaku, vojen, vykorisťovania, poroby, dejinami bojov tried, kást, národov a civilizácií o nadvládu.
Perosnalizmus uvedenú triádu klamstva – zla – smrti prevracia na ruby. Aj bez pomoci Kristovho náboženstva umný človek dospeje k poznaniu, že žiť v tejto triáde na princípe klamstva odporuje prvotnej kráse, veľkosti a určeniu človeka. Je neprirodzeným prostredím pre nás, je len trpené. A preto každý zo všetkých síl sa má usilovať pomocou pneumoterapie túto realitu zmeniť. Tradícia cirkvi učí, že skutočná triáda je pravda – pokánie – život. Žiaľ ľudia, keďže ich skutky sú zlé, privykli si na klamstvo ako skutočnú realitu. Nie nadarmo už od čias stoikov platí poučka: „Vulgus vult decipi, ergo decipiatur – ľud chce byť klamaný, teda podsúvajme mu klamstvá.“
Nachádzame sa vo svete totálne spredmetňujúceho osobu. Nedávne lži o tom, že „vakcína je sloboda a zdravie“ sprevádzané štátnym násilím, pri ktorom obdivuhodne spolupracovali štát a cirkev, sú rovnako hanlivé ako keď sa Pilát spriatelil s Herodesom proti Kristovi (Lk 23, 12 a Sk 4,27).
Zasvätenci otcovi lži dnes hlavne skrze unifikované lži masmédií a ekonomické nástroje činia zo spoločnosti postupne jeden globálny koncentračný tábor. Takýto svet je naozaj skutočný, pravý? V ňom chceme žiť?
Splniť kritérium personalizmu o prednosti osoby pred bytím je ťažká úloha pre serióznu filozofiu, tobôž nie pre neživotnú filozofiu novoveku, či pre prevažne úpadkové „filozofie“. Princíp svojvôle – pýchy postupuje, sťaby zmyslov zbavený skrze súčasné ideológie, frontálnym útokom na samotné základy prirodzenosti človeka stvoreného na Boží obraz a podobu ako muž a žena. Personalizmus sa jediný môže vzoprieť proti súčasnej dekonštrukčnej „filozofii“ smrti i voči modle brucha – zbožstvenia hýrenia a zábavy. Iba Kristus ponúka oslobodenie v pravde a každý, kto je z pravdy, poslúcha jeho hlas. Prevracia triádu klamstva, hriechu a smrti úplne na ruby.
K personalizmu Bohočloveka
Kristus nebol ani polobohom, či poločlovekom. Hoci nebol filozofom, nikto okrem neho nedokázal súčasne splniť obe kritéria personalizmu. Prvé kritérium: iba on dvíha človeka z chorôb slovami: „Vstaň tvoja viera ťa uzdravila“ alebo „Odpúšťajú sa ti hriechy“, či „Vstaň a viacej nehreš“. Iba on leje olej na duševné rany, iba on vystupuje s autoritou Boha „Ja som“. Prehlasuje, že je rovný Bohu a bol prv ako praotec Abrahám. Dožaduje sa od Boha slávy, ktorú mal skôr než vznikol svet. Ešte aj pri svojej identifikácii počas zatknutia zvolaním „Ja som“ rúca svojím slovom ozbrojencov na zem.
Druhé kritérium: Nielenže do svojej náuky zahrnul všetkých ľudí na Zemi bez ohľadu, či žili pred ním alebo prídu po ňom, ale jediný preukázateľne vyzval neprirodzenú realitu klamstva – hriechu – utrpenia smrti na súboj. Jediný opodstatnený súboj v dejinách ľudského rodu. To my – po páde prarodičov – žijeme v prevrátenej realite: smrť je súčasť života a život po smrti je nereálny. A ešte pritakávame tým, čo nás ohlupujú tézami, že smrť je súčasť prírodného kolobehu, a preto sa radšej pre istotu nechávame spopolňovať. Chlácholíme sa, ako kedysi židovskí pohlavári Piláta, že to predsa povoľuje cirkev.
Kristus sa podrobil skutočnej a navyše potupnej smrti, v jednej z najhorších verzií vtedajšieho sveta – ukrižovaním. Na svoju smrť detailne pripravoval svojich zverencov. Po krátkom čase obnovil svoj život v ľudskej existencii, v celkom novej kvalite. A že vstane z mŕtvych, rovnako zreteľne predpovedal v kontinuite prorokov (Oz 6,2). Nárok na absolútnu platnosť svojho často citovaného výroku: „Ja som Vzkriesenie a život“ tým nespochybniteľne potvrdil.
Ohľadom Kristovej absolútnej suverenity nad životom niet v dejinách porovnateľného prehlásenia: „Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca“ (Jn 10,18). A čo je ešte odvážnejšie do tohto víťazného nároku voči smrti a tohto, kto jej vládol – diabol (Hebr 2,14) je schopný prijať každého, kto mu uverí a podriadi jeho panstvu svoj život. Preto jeho učeníci boli bezpodmienečne presvedčení, že ak by Kristus nevstal z mŕtvych, márna by bola naša viera a kázanie (1Kor 15, 14 – 17). Kristus sa zaručuje, že tí, ktorí mu uveria, dostávajú právomoci konať v jeho autorite, ako to vidíme v Skutkoch apoštolov.
Paradoxy Kristovho personalizmu
Svätý Gregor Naziánsky – Teológ učí, že spasenie ľudského rodu je postavené na paradoxoch. To, čo nemôže pochopiť logika, je oblasťou viery. Bohočloveka predáva Jeho učeník za najnižšiu cenu, tridsať strieborných, ale On vykúpil svet cenou najvyššou, svojou vlastnou krvou. Vedú Ho ako Baránka na smrť, ale On, Logos, je večný. Bol mučený, ranený, ale sám liečil každú bolesť a nemoc. Ukrižovali Ho, ale On nám dáva Kríž ako drevo života. Zomrel, ale svojou smrťou všetko oživil a smrťou zvíťazil nad smrťou. Bol pochovaný, ale vstal z mŕtvych (Porov. Oratio 29, 20). Podobne sv. Atanáz Veľký tvrdí, že Kristus, keď bol mŕtvy, stal sa slobodným, lebo nebolo v Ňom hriechu, ktorý by Ho učinil podriadeným zlému.
Čo je neobyčajné a zvláštne, zamýšľa sa sv. Atanáz, je to, že Adam zhrešil a zomrel, Kristus nezhrešil a tiež zomrel. Kristus však zomrel preto, aby ten, čo zhrešil a zomrel, mohol s pomocou Toho, ktorý nezhrešil a zomrel, oslobodiť sa zo smrteľných okov (Homilia in Pascha 4). Vo Veľkonočnej homílii Melitona Sardského čítame: „Lebo, ako baránok bol vedený na zabitie‘ (porov. Iz 53,7), a pritom nebol baránkom, a ,ako ovca, ktorá onemie‘, a nebol ani ovcou. Predobraz sa pominul a zjavila sa skutočnosť: namiesto baránka Boh a namiesto ovce človek, ale v človeku Kristus, ktorý v sebe zahrnuje všetko.“
Nemýli sa preto „Sokrates modernej doby“ – Nikolaj Berďajev, ukotvený v tejto živej cirkevnej tradícii, keď v celom svojom diele pripomína, že pravda o osobe vychádza z „rozpätej Pravdy na Kríži“. „Pravda nie je bytím a bytie nie je pravdou“ (O otroctve a slobode človeka) Pokračuje: „Pravda je živá, pravda je i cestou i životom. A tak živú, komplexnú pravdu nemožno objavovať iba intelektuálne, úsudkom a racionalisticky, pretože stretnúť sa s ňou možno jedine v skúsenosti náboženského života“ (Filozofia slobody I.).
Kristovo vzkriesenie je v jeho rezultátoch jediným faktom, rovnako ako u apoštolov, mučeníkov a Otcov celého pravoverného kresťanského ľudu. Tento najväčší paradox všetkých paradoxov eminentne vyjadruje ústredná antifóna celého kresťanstva, pôvodom z Byzancie: „Christos voskrese iz mertvych, smertiju smerť poprav i suščim vo hrobich život darovav – Kristus vstal z mŕtvych, smrťou smrť prekonal a tým, ktorí sú v hroboch, život daroval.“
Pochopiteľne, že Veľká noc konšternuje svetských ľudí. Zatiaľ čo si výročia narodenia i smrti ľudí pripomíname, a platí to aj pre Krista, aj keby sme ho mali iba za výnimočného človeka, mudrca a dobrodinca. Ale my vieme, že ukrižovaním sa dielo Bohočloveka nekončí – slávenie Veľkej noci by nebolo úplné, a teda pravdivé. So vzkriesením si bezbožníci nevedia poradiť, sú vyvedení z rovnováhy a vytesňujú ho. Nič nové pod slnkom. Vedel to apoštol Pavol, ten, ktorého kvôli hlásaniu vzkriesenia učení Gréci vypískali v aténskom aeropágu, a preto tvrdí, že ak by sme iba v tomto svete mali záruky a nádeje, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí (1Kor 15,19).
Kristov personalizmus je preto per excellence. Azda nič výstižnejšie a krajšie nemožno na adresu Krista povedať z tých mnohých oslovení jemu dávaných, ako to ruské a cirkevnoslovanské: „Čelovikoľubec“. Toto nie je len titul, ale samé vyjadrenie Božskej osoby Krista. Dokonca byzantská liturgia ho priamo oslovuje „Čelovikoľubče“: „Do pekla, Spasiteľu môj, si zostúpil a bránu pekelnú si zničil, lebo si najsilnejší. Mŕtvych si vzkriesil, lebo si Stvoriteľ a žalosť smrti si zničil. Adam bol zbavený od kliatby, lebo si ten, ktorý miluje človeka“ (Nedeľný 5. kondák).
Ikona Zostúpenia do podsvätia
Vykúpenie ľudského rodu je zo všetkých strán obklopené nekonečnou Božskou láskou. Kristus z lásky k nám oslobodzuje nás z otroctva zla a smrti. „Spasiteľ zbúral ohradu podsvetia a zničil moc diabla“ (Liturgia hodín na Bielu sobou). Podobne: „Všemohúci a večný Bože, tvoj jednorodený Syn zostúpil do útrob zeme, skade slávne vstal z mŕtvych.“ Kristov personalizmus v paradoxe veľkonočného tajomstva vidíme komplexne na Ikone zostúpenia Krista do Adu. Pojmové finesy, či je to zastúpenie do pekiel, predpeklia, podsvätia, k zosnulým teraz dajme nabok. Najvýstižnejším je cirkevnoslovanský výraz Ad – do Adu.
Jozef Ratzinger v brilantnom diele Úvod do kresťanstva právom tvrdí, že pre moderného človeka je táto pravda Kréda najproblematickejšia. Dielo napísal koncom šesťdesiatych rokov, poplatné atmosfére „víťazného ťaženia“ oživených starých heréz starovekého arianizmu a nestorianizmu implantovaných v tzv. modernistickej katolíckej teológii, ktorá poprela Božstvo Krista a hypostatickú úniu v Božskej osobe Krista. Uvedená pravda je problematická aj preto, že modernému človeku totálne chýba pokora a zmysel pre pojem tajomstvo, mystérium.
Východná tradícia obvykle nemá ikonu s témou Vzkriesenia Pána, ako to poznáme z početných západných obrazov. Ikona zostúpenia Krista do Adu – kde duša Krista po priestorovom oddelení tela prináša spásu doterajším spravodlivým zomrelým, hovorí všetko podstatné o Kristovom vzkriesení z mŕtvych. Cirkevná tradícia je presvedčená o tom, ako píše Justín Popovič: „Kristovo zostúpenie do pekiel bolo úplne prirodzené a Jeho kázeň v pekle bola súčasťou Jeho spasiteľného diela“ (Dogmatika pravoslávnej cirkvi).
Oslávený Pán s krížom v ruke je otočený ku kľačiacemu Adamovi, nášmu praotcovi, skláňa sa a podáva mu ruku. Eva za chrbtom Krista kľačiac čaká na oslobodzujúci výrok. Iná alternatíva ikony vyjavuje, ako Kristus drží Adama po svojej pravici a Evu po ľavici za ruku, podobne ako kňaz odprevádza novomanželov za ruky z chrámu. Na oboch ikonách je za chrbtom Krista jaskyňa, priepasť temnoty sveta a smrti ožiarená lúčmi nestvoreného svetla Vzkrieseného. Pod nohami sú zreteľne vyobrazené okovy, reťaze a iné nástroje smrti, často aj kľúč od podsvetia (Zjv 1, 18). Kristus stojí na rozbitých bránach pekla, ktoré držalo v moci aj doterajších spravodlivých: „Pekelné brány polámal, z úbohých sňal okovy“ (Hymnus liturgie hodín v Oktáve Vzkriesenia).
Čo cítili prarodičia, keď z nich Kristus sňal okovy uväznenia v predpeklí? Dostojevskij v Zápiskoch z Mŕtveho domu v opise, ako trestancovi snímajú okovy, majstrovsky opisuje ten stav duše človeka, ktorý hľadí na svoje bývalé okovy. Po stranách Krista, v úzadí sú kľúčové postavy Starého zákona, čakajúce na Krista a jeho slovo záchrany: králi, patriarchovia, proroci, sudcovia v zástupe spravodlivých.
V čom je Kristov personalizmus, ktorý čítame z Ikony? V tom, že Kristus podáva ruku človeku, aby mu pomohol, aby ho zachránil. On, nový Adam, vyhľadá starého Adama, oklamaného diablom, vylúčeného z rajskej záhrady, v dôsledku ktorej je trápenie a smrť a podáva mu ruku. Boh, nebesá sa znovu rovnako pri Vtelení Logu, druhej Božskej osoby, skláňajú k človeku, ktorý si nevie sám rady. Boh nie je abstraktná bytosť, ktorá dáva len pokyny a sliedi na ich prestúpenie, ale v Synovi zostupuje, skláňa sa k nám – ktorí sme si ublížili hriechom. Vertikála transcendencie je prekrižovaná vertikálou pravého Človeka a pravého Boha v jednej Božskej osobe – Ježiša Krista.
Michelangelo Buonarroti v Stvorení človeka v Sixtínskej kaplnke bravúrne zobrazuje Stvoriteľskú ruku k Adamovi, ktorého práve tvorí. Kristus, skrze ktorého Boh stvoril svet, a bez neho nepovstalo nič z toho čo povstalo (Jn 1, 1 – 3) pretvára zo starého Adama nového. Preto na Veľkú noc pravoslávni a gréckokatolícki čítajú počas liturgie Eucharistie Prológ k Jánovmu Evanjeliu, ten čo latiníci čítajú na Vianoce. Cirkev vidí jednotu stvorenia, vtelenia a vykúpenia. Kristus nielen napráva pokazený stav, ale človeku dáva horizonty zbožštenia – théosis. Túto pravdu rozvíjanú na Východe, Západ tiež akceptuje. Latinská cirkev počas Veľkonočných sviatkov uvádza, že Kristovým vykúpením človek získava vyššiu dôstojnosť než mal pri stvorení. Podobne, že Boh človeka obdivuhodne stvoril a ešte obdivuhodnejšie vykúpil (porov. Veľkonočné liturgické texty Rímskeho misála.)
Dialóg Krista a Adama
Ako mohla prebehnúť medzi Kristom a Adamom komunikácia? Tradícia vychádza zo zjavenej náuky: „Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek z neba, nebeský“ (1Kor 15,47), pretože skrze jedného prichádza na svet smrť a skrze toho druhého život a záchrana (porov. Rim 5. kap.). Hoci stojíme pred tajomstvom viery, medzi svetom tvoreným priestorom a časom a svetom neviditeľným, lež osobným, naša reč je preto nedokonalá, ale pravdivá.
Smrť Ježiša – ako smrť každého človeka – spočívala v oddelení duše od tela. Toto oddelenie sa uskutočnilo s jediným rozdielom, a to takým, že hoci sa Kristova duša oddelila od tela, zostala hypostázne (osobovo) spojená s Jeho Božstvom. Taktiež aj jeho telo, oddelené od duše naďalej zostalo hypostázne spojené s Jeho Božstvom. Božstvo neopustilo telo v hrobe a ani sa neoddelilo od duše v predpeklí. Modlitebné vedomie túto vieroučnú pravdu vyjadrilo jasne slovami: „Telesne v hrobe, v pekle s dušou ako Boh, v raji s lotrom a na obetnom oltári si bol, Kriste, s Otcom a Duchom všetko naplňujúc neopísateľne“ (Liturgia sv. Jána Zlatoústeho).
V Žalme zasa čítame: „Lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti, ani nedáš svojmu svätému vidieť porušenie“ (Ž 16, 10). Uvedené slová poukazujú na to, že Ježiš Kristus zostúpil do pekiel svojou ľudskou dušou vtedy, keď Jeho telo ležalo mŕtve v hrobe. Svätý Ján Damaský (De Fide III.) sa tiež vyjadruje zreteľne: „Kristova duša sa oddelila od najčistejšieho tela, ale božstvo sa nerozdvojilo na dve hypostázy (osoby), lebo i duša i telo od samotného počiatku vtelenia sú spojené s jedinou hypostázou Loga. Hoci duša sa priestorovo oddelila od tela, skrze Loga zostala aj naďalej spojená s telom.“ Z toho môžeme usúdiť, že dialóg neprebieha len medzi abstraktnými dušami, ale medzi osobami. Reflektovanie tejto skutočnosti je plné ťažkostí. Hlavným dôvodom je naše prílišné „ukotvenie“ sa na platónsky dualizmus duše a tela.
Nakoľko Kristov personalizmus nevylučuje nikoho, nemohli byť ukrátení od tej istej zvesti Evanjelia ani zosnulí pred historickým hlásaním v priestore a čase, počnúc prarodičmi. Aký dialóg prebieha medzi Kristom a Adamom? Adam pozdravuje Krista: „Môj Pán so všetkými!“ Kristus mu odpovedá: „I s duchom tvojím! V najvyššej autorite „Ja som“ (porov. Ex a Jn) deklaruje: „Ja som tvoj Boh a kvôli tebe som sa stal tvojím synom, kvôli tebe a kvôli tým, čo vzídu z teba. Teraz hovorím a svojou mocou rozkazujem tým, čo sú vo väzení: Vyjdite, tým, čo sú vo tme: Zažiarte, a tým, čo spia: Vstaňte!“ (Starobylá homília na Veľkú sobou). Kto sú tí všetci s Kristom, ktorých spomína Adam? Domnievam sa, že je to anjelský zbor, ktorý Kristus pri zatýkaní odmietol, hoci si ho pri zatýkaní mohol vyžiadať (Mt 26,53).
Chór anjelov sa v plnej sláve realizoval práve pri zostúpení Krista k zosnulým. Dokazuje to byzantská liturgia: „Anjelský zbor sa začudoval vidiac Ťa medzi mŕtvymi, kde si smrteľnú silu, Spasiteľu, rozdrvil a pozdvihol so sebou Adama a z pekla si všetkých oslobodil.“ Precízne je táto vieroučná pravda vyjadrená v nedeľnom tropári druhého hlasu: „Keď si zostúpil k smrti, Život nesmrteľný, vtedy si umŕtvil peklo svetlom Božstva, vtedy si mŕtvych z podsvetia vzkriesil, všetky nebeské sily prevolávajú: Darca života, Kriste Bože náš, sláva Tebe.“
Ak by Kristus nezostúpil do tejto ríše zomrelých, tak nebolo by kompletné dielo vykúpenia, tvrdia svorne Otcovia cirkvi. Sv. Ján Zlatoústy v zmysle eschatologickej náuky apoštola Pavla na Veľký piatok vyučuje, že Ježiš Kristus vstúpil do pekiel a zničil brány pekelné, aby tento žalár nemohol byť už viac použitý. Týmto skutkom Kristus zároveň dokumentoval, že je už koniec vlády smrti.“ Adam ako reprezentant ríše zomrelých, počuje tie isté slová o pokoji, ktorými Vzkriesený Kristus pozdravuje apoštolov: „Pokoj Vám“ (Jn 20 kap.).
Na túto skutočnosť poukazuje aj tradičný Obrad vzkriesenia na našom území. Dialóg „procesu vzkriesenia“ medzi Kristom a Otcom: „Kladieš na mňa svoju ruku, obdivuhodná je tvoja múdrosť, za ktorým nasleduje trojnásobné zvolanie kňaza: „Pokoj Vám, ja som to. Aleluja!“, má hlbokú personalistickú výpoveď.
Potrebujeme podávajúcu ruku
Na uchopení ruky našich prarodičov sa naplnili predpovede o mocnej pravici Pána obnovujúceho poriadok stvorenia (Žalmy 45; 48; 118). Rovnako aj my potrebujeme pevné uchopenie Kristovej ruky. Vieme, že niet inej cesty ako je symbol kríža, toho „meča“ záchrany, ktorý drží vzkriesený Pán. Ruka Kristova nás zdarne sprevádza putovaním životom. Bez neho nič nemôžete vykonať – sám nás učí. Uchopenie jeho Bohoľudskej pravice je súčasne slovom pokoja, dokonca s uistením, aby sme sa nebáli nielen sveta, ale ani smrti ako čítame v Zjavení sv. Jána (1, 17n).
List Hebrejom, taký dôležitý pre prvotnú cirkev, nás vyzýva k prijatiu ponuky Pánovho pokoja: „Bratia, bojme sa, aby azda o niekom z vás neplatilo, že zaostal, kým trvá prisľúbenie, že možno vojsť do jeho pokoja! Veď aj nám sa hlásalo evanjelium tak ako aj im. Ale im počuté slovo neosožilo, lebo sa nespojili vierou s tými, ktorí ho počuli“ (Hebr. 4, 1 – 2). Kto sú tí druhí? To sú tí, ktorí aj po skutočných veľkonočných udalostiach krvavej obety pravého Baránka, ostali v spôsobe zmýšľania a konania prvého, starého Adama. Taký človek počuje len výčitku z raja po prestúpení príkazu: „Adam, kde si?“ Ten neisto Stvoriteľovi odpovedá: „Bál som sa, preto som sa skryl“ (Gen 3. kap.). Poučme sa z komplexnej Adamovej skúsenosti – z rajskej záhrady i dotyku oslávenej ruky Bohočloveka.
Hľa – primát osoby pred bytím a prevrátenie reality na ruby – manifest Kristovho personalizmu.
Peter Grečo