V dňoch veľkého pôstu máme pred svojim zrakom Ikonu oplakávanie Krista. V nej ústredný výjav predstavuje Bohorodičku Máriu, ktorá vo svojom náručí drží, objíma svojho Syna – Bohočloveka a so slzami ho bozká
„Sňali ho z kríža a uložili do hrobu.“ (Sk 13,29)
Len o dvoch typov bozkov v dejinách možno kategoricky vyhlásiť, že rozhodujúcim spôsobom poznačili a až do skončenia vekov poznačujú ľudský rod. Je to bozk Judášovej zrady Krista (Lk 22,48), pre ktorý platí: „Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človekovi, kto zrádza Syna človeka! Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil“ (Mt 26,24). Je to bozk smrti a personálnej deštrukcie. Z Judášovho bozku vzišli tŕpke početné plody bohoborectva, ktorých „korunou“ je ateistický – západný humanizmus.
Druhý je bozk lásky, ktorá je silná, ba mocnejšia ako smrť (Pieseň piesní 8,6b). Ten dala Ježišova Matka Mária svojmu mŕtvemu Synovi Ježišovi Kristovi, ktorého jej položili do náručia po sňatí z kríža – ľudským umom nepredstaviteľnej tragédii. Stal sa odpoveďou na ten Judášov z Getsemanskej záhrady deň predtým. Je to bozk, ktorý je znakom sily života, nad ktorým nemá smrť svoje páky, aby ho zgniavila. Je to bohoľudský bozk Bohonosnej (Theotokos) matky Božiemu Synovi – takto ju originálne titulovali Otcovia cirkvi na všeobecnom sneme v Efeze v roku 431.
Toto zľúbanie bezmocnej Kristovej tváre uprostred zatemnenej zeme, ktorá sa triasla a pukali skaly, je nespočetnekrát napodobňované v celej priepastnej tragike nezmyselného ľudského života.
Spomeniem tu dve dojímavé scény z oceňovanej filmovej snímky Generál Patton (1970). Ide o portrét jedného z najgeniálnejších vojvodcov dvadsiateho storočia, voči ktorému ako zrejme jedinému spojeneckému veliteľovi v druhej svetovej vojne, mala rešpekt nemecká generalita.
V prvej scéne generál navštívil poľnú nemocnicu, v ktorej pristúpil k lôžku vojaka, ktorý mal na znetvorenej tvári kyslíkovú masku a zomieral. Generál sa k nemu sklonil, na vankúš pripol vyznamenanie a chlapca pobozkal na obličaj.
Druhá scéna ukazuje generála, ktorý prišiel po boji na miesto svojej zdecimovanej tankovej roty. Došli jej pohonné hmoty v dôsledku typicky zákernej politiky britkého velenia reprezentovanej generálom Montgomerym, ktoré takto komplikovalo postup Pattonovej 3. armády pri oslobodzovaní Francúzska na jeseň 1944. Opretý o pás zničeného tanku sedel ťažko ranený kapitán, ku ktorému podišiel generál a vypočul si jeho hlásenie. Následne sa k nemu sklonil a pobozkal ho na skrvavené čelo.
Ako mohol surový a arogantný generál – podľa dikcie liberálnej historickej interpretácie, ktorý sa mimochodom pred každou bitkou modlil za úspech, dokázať učiniť také gestá? Zaoberajúc sa týmto paradoxom, som sa dočítal o inom dramatickom príbehu, o obrátení Agostina Gemellilo, lekára a vedca, ktorého meno nesie chýrna nemocnica v Ríme – „dvorná klinika pápežov“. Tento lekár, psychológ s civilným menom Edoardo – presvedčený ateista pochádzajúci zo slobodomurárskej rodiny došiel k bodu zlomu počas prvej svetovej vojny, keď slúžil ako vojenský lekár. V milánskej nemocnici sa naňho pozrel umierajúci vojak, znetvorený leprou, ktorý mu povedal: „Keby tu bola moja matka, pobozkala by ma. Mohol by si aj ty?“ Dojatý do špiku kostí Edoardo pobozkal muža na líce. Toto jednoduché, ale hlboké gesto ho priviedlo k obráteniu k Bohu a následnému duchovnému prebudeniu. Vstúpil do františkánskeho rádu a naďalej sa venoval medicíne. V roku 1921 založil Katolícku univerzitu v Ríme, ktorej lekárska fakulta v roku 1964 otvorila svoju polikliniku a tá dostala po ňom svoje pomenovanie.
Čo možno vnímať v gestách týchto mužov: vojaka a lekára? Môžeme dokonca hovoriť o sprítomnení vtelenia bohoľudského bozku v temrave, lomoze vyprahnutej ľudskej mysle počas dejinnej vzbury človeka voči Stvoriteľovi. Dajme ich teda do relácie s drámou človeka a Bohočloveka – tajomstvom nášho Spasiteľa po jeho sňatí z kríža, ktorá sa odohráva v intervale reálneho mystéria medzi judášskym a bohoľudským bozkom. Nastavujú zrkadlo celému vývoju Západu, že cesta humanizmu bez Bohočloveka je pomýlená a deštruktívna. Totiž európske kresťanstvo, ignorujúc ortodoxiu (bohoľudský humanizmus vzišiel práve na východe rímskej ríše) postupne na svojej púti dejinami zdegenerovalo na ateistický humanizmus, ten na anarchiu a následne na nihilizmus, ako to správne vystihol významný srbský mysliteľ sv. Justín Popović (+1979). Západné kresťanstvo vzišlo, žiaľ z troch nezdravých koreňov: židovčiaceho (farizejského) princípu, germánskeho prometeovského ducha smrti prezentovaného mocou Karolovcov a rímskym pohanským duchom povier. Takto vznikla heterodoxia. Zo živého náboženstva sa nakoniec stala ideológia: katolicizmus – protestantizmus. Človek si vystačí sám, bez Bohočloveka. Veľký inkvizítor v Dostojveského Bratoch Karamazových vyčíta Kristovi, že im – náboženským pohlavárom, ktorí hovoria v jeho mene – všetko pokazil a komplikuje život.
Sv. Justín Popović pri svojich tristne vyznievajúcich rezultátoch je inšpirovaný nielen vlastnou starobylou srbskou tradíciou (v intenciách sv. Sávu a končiac sv. Nikolajom Velimorovićom), ale rovnako aj ruskými duchovnými velikánmi (hlavne Dostojevskij, Solovjov a Berďajev). S podobnou nelichotivou diagnózou sa stretávame aj u znamenitého N. Danilevského či A. Chomjakova. Sú to práve dve zničujúce vojny kresťanských národov po sebe v priebehu tridsiatych rokoch 20.storočia na európskom kontinente – naozajstný škandál aj na nebi i na zemi, ako to vystihol C.G. Jung. Rovnako i liberalizmus, ktorý už strhol svoju masku a vždy zmutuje do totality, ako to vidíme aj v tomto období. Racionalizovaná Európa s pochybným Descartovským „cogito“, mechanické poňatie spoločnosti pozbavujú človeka ľudskosti a ponúkajú iba smrť. Tieto dva princípy nemôžu fungovať spoločne, sú zdrojom disharmónie a deštrukcie. Totiž, ako učí už sv. Maxim Vyznávač, že všetky stvorené veci bez príčiny alebo stredu svojej existencie sa stanú voči sebe cudzími a nepriateľskými. Nemýlil sa Nikolaj Berďajev, ktorý hovorí nielen o revolte voči Bohu, ktorá je zosynchronizovaná so vzburou v mysli a srdci prázdneho človeka voči samému sebe, napriek tomu, že žije v spoločnosti blahobytu.
Západný, európsky ateistický humanizmus, pretože je boho-odstredivý, je teda aj človeko-odstredivý, nemôže byť našou cestou. Babylonská veža európskeho humanizmu utrpela prvé otrasy až nakoniec implodovala. Toto človekobožstvo, pojem často používaný Berďajevom, nechce poznať nijaký mravný zákon a vyšší princíp.
Keďže touto cestou sa nemôžeme uberať a na tomto základe nemôžeme stavať, našou cestou je bohoľudský humanizmus. Bez Bohočloveka a mimo neho nemôže existovať žiaden opravdivý, skutočný človek, pretože človek je pravým človekom jedine skrze Bohočloveka, a v Bohočloveku. Preto skutočné človečenstvo je možné iba v bohočlovečenstve, inej možnosti niet, rezultuje Justín Popović. Stvorenie človeka ako muža a ženy na Boží obraz a Božiu podobu je skrze Logos – Druhú Božskú osobu. Tento Logos nie je abstraktný a transcendentný Logos, ale je to historicky skutočná a večná Osoba, ktorá sa stala telom, aby prebývala medzi nami, aby sme mali účasť na tomto živote skrze jeho blahodať. Takto píše sv. Ján Teológ v Prológu k svojmu evanjeliu. Sv. Justín Popović k tomu používa túto metaforu: „Hľa preveľký Boh zarámoval svoj obraz, svoju ikonu do zablateného ľudského tela. Preto je každý človek – malý Boh v blate. Áno, malý Boh v blate.“ (Človek, Bohočlovek a cirkev – výber z diela).
Až do akej miery je toto konanie Bohočloveka reálne – dotýkajúce sa osudu každej ľudskej osoby poznáme z toho, že Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridržal sa jej násilím, ale sa zriekol seba samého, stal poslušný až na smrť na kríži, ako nás učí iný apoštol, sv. Pavol (List Filipanom). Túto pravdu, toto mystérium viery vidíme najlepšie na ikonách, ktoré sú zjavením božích a ľudských tajomstiev, poklad, čo Západ nikdy neobjavil. Avšak ikony sa stali východiskom mnohým krásnym dielam západného sakrálneho umenia.
V dňoch veľkého pôstu máme pred svojim zrakom Ikonu oplakávanie Krista. V nej ústredný výjav predstavuje Bohorodičku Máriu, ktorá vo svojom náručí drží, objíma svojho Syna – Bohočloveka a so slzami ho bozká. V ikonopiseckej tradícii nie je Mária nikdy zobrazovaná bez svojho Syna. Ikonopisectvo týmto predstavuje a chráni pravú úctu k Bohodoričke pred excesmi do ktorých má tendenciu upadať mariánska zbožnosť (a umenie) na Západe (katolicizmus) alebo ju surovo ignorovať (protestantizmus). Hoci Písmo explicitne hovorí, že bola pod krížom, nezmieňuje sa o tom, žeby Ježiša po sňatí z kríža položili do jej náručia. No táto udalosť veľkonočného tajomstva je tak presvedčivo istá v tradícii Východu a Západu, že nepotrebuje biblickú verifikáciu na spôsob „Sola scriptura“ – iba samotné Písmo.
Koľko matiek malo podiel na tejto bolestnej udalosti v celých ľudských dejinách a našich časoch? Kto opíše túto bolesť a kto prezentuje toto tajomstvo lepšie než táto ikona? Zahľaďme sa iným než len pozerajúcim zrakom očí, nakoľko sme schopní obsiahnuť túto hĺbku a výšku, túto tragédiu Boha a človeka. Tá, ktorá nosila Krista bozká jeho zakrvavenú tvár. Mária rovnako objíma a bozká zúbožených ľudí všetkými možnými, nielen vojnovými tragédiami, zohavených božích obrazov – božích obrazov v blate. Zľúbava v jeho svätej tvári všetkých mŕtvych potomkov Adama a Evy a milostivo si nás túli k sebe. Toto je súčasťou bohoľudského humanizmu, do ktorého nás vovádza aj sv. Lev Veľký: „Pravý ctiteľ Pánovho umučenia má tak hľadieť očami srdca na ukrižovaného Ježiša, že v jeho tele poznáva svoje vlastné telo“ (Kázeň o utrpení Pána). A List Hebrejom (2,17), spis určený pre tých, ktorí túžia po zrelosti človeka v miere napodobenia Krista, zdôvodňuje jeho nosnú ideu: „Preto sa vo všetkom (Kristus) musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu.“
Veľké to tajomstvo pravého bohoľudského humanizmu, ktoré naplno pochopíme, ak prejdeme skúsenosťou brány smrti. Dovtedy srdcom prijímajme, že sme s Kristom v zjednotení a v náručí jeho Matky sa necháme obdarovať jej objatím a bozkami. Pripodobňujme sa tomu tajomstvu a zmocňujme sa nakoľko vieme, povzbudzuje nás apoštol Pavol (Filip 3,12).
Kým sme v tele, v putovaní, máme sa utvrdiť podľa vzoru prvých kresťanov v bozku pokoja Krista (1Pt 5,14). Sme presvedčení so sv. Levom Veľkým, že „víťazstvo kríža sa neodpiera nikomu, ani keď je slabý, ani niet nikoho, komu by nepomáhala Kristova modlitba. Keď prospela mnohým, čo proti nemu zúrili, o koľko viac pomôže tým, čo sa obracajú k nemu?“ Držme sa povzbudenia tohto pápeža: „Nech sa zoči-voči utrpeniu svojho Vykupiteľa zachveje každé stvorenie, nech sa puknú skaly neveriacich sŕdc a tí, ktorých gniavil hrob smrteľnosti, nech odvalia kameň, čo im stojí v ceste, a vyjdú von. Nech sa aj teraz vo svätom meste, čiže v Božej Cirkvi, ukážu znamenia budúceho zmŕtvychvstania, a čo sa raz má stať v telách, nech sa teraz uskutoční v srdciach.“
Všetko naozaj osciluje medzi dvoma bozkami: jeden zrádza život a volí sebazničenie, do ktorého sa bezhlavo vrhol Západ po „filozofom“ F. Nietzschem ohlásenej „smrti Boha“. Vladimír Solovjov to precizoval ako sebapotvrdzovanie subjektu, na konci ktorého je sebadeštrukcia, samovražda. Druhý je bozk života, v ktorom je prítomná energia Bohočloveka dvíhajúca nás k seba-transcendencii, schopnosti vystúpiť zo svojho ega. Preto v intenciách Dostojevského môžeme povedať, že život je spoluutrpenie v láske.
Písmo nás často napomína, aby sme si vybrali život, konštruktivitu a zavrhli smrť, dekonštrukciu, ktorej vektorom je ničota. Hľadiac na Ikonu oplakávania Krista na dve najkrajšie tváre na svete, ktoré sa dotýkajú bozkom, nezatvrdzujme si svoje už aj tak tvrdé srdcia, ale usilujme sa vojsť do Jeho pokoja, pokým trvá (Hebr.4,1 a 11), aby nastali časy osvieženia od Pána (Sk 3,20).
(Nad ikonou Oplakávanie Krista o strete západného a bohoľudského humanizmu)
Peter Grečo