V najbližších dňoch zavíta na Slovensko vzácny hosť, americký kardinál Raymond Leo Burke, patrón Suverénneho rádu maltézskych rytierov a emeritný prefekt Apoštolskej signatúry.
Neprichádza ako neznámy prelát do cudzieho prostredia. So Slovenskom ho viaže veľmi úzky vzťah, ktorý bol a pretrváva medzi ním a kandidátom na svätorečenie, Jánom A. Hardoňom, americkým jezuitom slovenského pôvodu.
V máji 2016 bol kardinál Burke slávnostným rečníkom na stretnutí rímskej Pro-life organizácii Life Forum. Predniesol tam príhovor na tému Martýrium za vieru v našej dobe. V prednáške sa odvoláva na filozofiu a teologické myslenie Jána A. Hardoňa (1914-2000), jezuitu slovenského pôvodu a kandidáta na blahorečenie, (Viacej o tomto našom krajanovi možno nájsť v dvojtýždenníku Kultúra, č. 18/2015, ako aj vo vynikajúcom diele biskupa Viliama Judáka, Boží priatelia; slovenské martyrológium, SSV Trnava 2016, s. 540-548 ). Návšteva kardinála Burkeho je vhodnou príležitosťou oboznámiť s textom tejto kázne aj slovenskú verejnosť a takto im priblížiť vzácnu osobnosť a málo známeho hrdinu našej krvi.
Na úvod iba toľko, že martýrium v tomto kardinálovom prejave sa chápe v širšom (a pôvodnom) zmysle slova, t.j. ako svedectvo viery (grécky: martys = svedok) a zahrňuje v sebe ohlasovanie viery (evanjelizáciu) a rozličné stupne osobnej obety s tým spojené, až po smrť za vieru. Tu je skrátený obsah tejto hlboko časovej prednášky – ako tichá reflexia pre sviatočné i všedné dni veľkonočného obdobia. (FV)
RAYMOND LEO CARDINAL BURKE: MARTÝRIUM ZA VIERU V NAŠEJ DOBE
Drahí bratia a sestry v Kristovi: Ako kresťania sme povolaní vydávať svedectvo našej viery, aj keď to bude vyžadovať zaznávanie, posmech, diskrimináciu, stratu povolania a podobne. Toto všetko sú určité stupne mučeníctva a majú svoje vyvrcholenie v smrti za vieru…
Chcel by som teda predložiť na uváženie niekoľko myšlienok o mučeníctve, ktoré je vrodenou a neodlučiteľnou časťou nášho života v Kristovi. Verím, že taká úvaha nám pomôže lepšie vidieť všetky aspekty nášho života v Kristovi, v zrkadle Kristovho víťazstva nad hriechom a smrťou, víťazstva Kristovho večného života v našej ľudskej prirodzenosti, ktorá je s nami už dnes a ktorú dosiahneme v jej plnosti, keď Kristus opäť príde v sláve.
V tejto prednáške sa budem odvolávať na dielo Božieho služobníka o. Jána Antona Hardoňa, kňaza Spoločnosti Ježišovej, ktorý zomrel 30. decembra veľkého jubilejného roka 2000. Otec Hardoň veľmi výrečne vyjadril – hovoreným slovom i písmom – svoje pevné presvedčenie, že súčasní katolíci, podobne ako prví kresťania, musia byť pripravení vydávať pevné svedectvo svojej viery, v jej celom rozsahu, až do vyliatia krvi. Mám zvlášť na mysli jeho dielo Marian Catechist Manual (Príručka pre mariánskeho katechétu). Bola to jeho posledná knižná publikáciu a mne pripadla čestná úloha napísať do nej úvod.
Čo napísal o. Hardoň o Spojených štátoch amerických, to platí pre každý národ, ktorý je vystavený zúrivej sekularizácii spoločnosti ktorá prenikla aj do Cirkvi
V náčrte obsahu a štruktúry mariánskeho apoštolátu – jeden z tých apoštolátov, ktoré tento Boží služobník založil, alebo spolupracoval pri ich založení – o. Hardoň nám hovorí: “Náš súčasný katolicizmus sa zmieta v najťažšej kríze, aká ho postihla v celej jeho histórii. Ak pevní a lojálni katolíci nebudú mať horlivosť a ducha prvých kresťanov a ak nebudú pripravení konať a obetovať sa tak, ako prví kresťania, dni Ameriky sú spočítané”.
Čo napísal o. Hardoň o Spojených štátoch amerických, o svojej vlasti, to platí pre každý národ, ktorý je vystavený zúrivej sekularizácii spoločnosti; sekularizácii, ktorá prenikla aj do Cirkvi. On vedel, že jediný spôsob, ako premeniť spoločnosť, to jest obrátiť a navrátiť ju ku Kristovi a jeho mystickému telu, ktorým je Cirkev, spočíva v tom, že jednotliví katolíci budú prežívať svoju vieru v jej celej plnosti, aj keď by to malo znamenať samotu, výsmech, prenasledovanie, alebo aj smrť.
Inými slovami: ak Cirkev má konať misiu evanjelizácie sveta, musí predovšetkým evanjelizovať seba, musí sa očistiť od všetkého, čo nemá svoj zdroj v Kristovi, ktorého musí ohlasovať celému svetu, v každom čase a na každom mieste. V posynodálnej apoštolskej exhortácii Christifideles laici sv. pápež Ján Pavol II. zdôraznil potrebu evanjelizácie celej ľudskej spoločnosti, ktoré sa musí začať evanjelizáciou cirkevnej komunity.
Aby sa dosiahlo ozdravenie našej totálne sekularizovanej súčasnej kultúry, sv. pápež poukazuje na “naliehavú potrebu obnoviť kresťanskú štruktúru spoločnosti vo všetkých častiach sveta.” A hneď na to pridáva, že ak chceme, aby toto ozdravenie bolo účinné, aj sama Cirkev musí prejsť novou evanjelizáciou. K dôkladnému pochopeniu radikálnej sekularizácie našej kultúry je potrebné pochopiť aj to, ako hlboko zasiahla sekularizácia do života samotnej Cirkvi. …
Svätý pápež Ján Pavol II. vyzýva veriacich, aby si plne uvedomovali svoju osobnú zodpovednosť “vydávať svedectvo o tom, že kresťanská viera predstavuje jedinú plnoplatnú odpoveď na problémy a nádeje, ktoré život prináša spoločnosti i každému jednotlivcovi.” Vysvetľujúc túto výzvu podrobnejšie, poukazuje, že splnenie tejto zodpovednosti vyžaduje od veriacich laikov, aby “vedeli ako prekonať v sebe tendencie, ktoré by chceli oddeliť evanjelium od života, mali odvahu vykonávať svoje každodenné aktivity v rodine, v práci a v spoločnosti a spojiť všetko do takého štýlu života, ktorý je inšpirovaný a vedený silou evanjelia.”
O. Hardoň svojím jedinečným spôsobom nás poučuje, že takéto potrebné a pevné katolícke svedectvo závisí v podstate na správnom chápaní viery a že tieto požiadavky môže splniť iba zdravá katechéza. Videl, ako povrchná a niekedy aj nesprávna katechéza posledných desaťročí vytvorila situáciu, v ktorej mnohí katolíci sú vlastne analfabeti svojej viery. Videl ako mnohí sa ocitli v zajatí zmätočnosti a omylov v základných pravdách katolíckej viery, mravného zákona vpísaného do srdca každého človeka, definitívne ohlasovaného slovami Krista, odovzdanými Cirkvi.
Videl, že v posledných desaťročiach viera v skutočnú prítomnosť nášho Pána Ježiša Krista v Eucharistii bola dramaticky otrasená, čo malo za následok pokles a prakticky zánik Eucharistických pobožností. Účasť na nedeľnej sv. omši sa prestala pokladať za vážnu povinnosť pod hrozbou smrteľného hriechu. Mnohí katolíci prestali pravidelne pristupovať k sviatosti pokánia, k spovedi.
Nedostatok formovania v čnostiach, všeobecné neznalosti a mylné názory o mravných princípoch vniesli do života mnohých veriacich – jednotlivcov i rodín – duchovný rozvrat a smrť. Rodičia a dokonca i mnohí kňazi v pastorácii, akoby zabudli, že katechéza je ich prvou a základnou povinnosťou voči deťom. Výsledkom je, že veľká časť detí a mládeže sa dostala na cestu hriechu a morálnej zvrhlosti bez toho, aby ich im niekto ukázal správnu Kristovu cestu, cestu pravdy a lásky.
O. Hardoň nám pripomína: jediný účinný spôsob, ako čeliť vážnosti situácie, ktorá ohrozuje súčasnosť i budúcnosť našej spoločnosti, je Boh, ktorý “nás postavil v tomto čase na toto miesto v plnom vedomí kritickej situácie našej doby, ale súčasne nás poskytuje štedrý a hojný dar milosti.” Tu mi prichádza na um kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorý ponúka podobnú hlbokú reflexiu v svojej nedávno publikovanej autobiografii Dieu ou rien, čo v preklade znamená Boh – alebo nič.
Ako poukazuje o. Hardoň, aktívny apoštolát katechézy nevyžaduje od katolíka, “aby zanechal svoje povolanie, opustil svoju prácu, alebo sa presťahoval na iné miesto”, ale aby prehlboval vlastnú duchovnú a samovzdelávaciu formáciu, ktorá je žiaduca od každého, kto je povolaný vydávať svedectvo viery v našich časoch. Upozorňuje čitateľa svojej knihy, ako prví kresťania živili seba duchovným pokrmom sviatostnej Eucharistie na svojich stretnutiach v katakombách.
Toto bolo ich školenie, ktorým “získali vedomosti a nadobudli šikovnosť, dômyselnosť a horlivosť potrebnú pre získanie duší Kristovi.” A preto o. Hardoň povzbudzuje dnešných katolíkov k pravidelnej účasti na sv. omši a k prijímaniu Eucharistie, pokiaľ možno každodenne. Tiež ich nabáda, aby svoje domy, byty, svoje autá pretvorili na školy, “kde sa prehlbujú vaše vedomosti a posilňuje vaša vôľa evanjelizovať.” Inými slovami, učí ich, aby nepremárnili nijakú príležitosť a dokonca aby aj čas cestovania do zamestnania, alebo z jedného miesta na druhé, využili na prehĺbenie a plnšie precítenie viery.
Kresťan vydávajúci svedectvo katechézy/evanjelizácie, či už doma, alebo na ceste, v práci, v povolaní, alebo v ktorejkoľvek inej sfére ľudskej činnosti, je žiarivým príkladom svedectva, ktorým katolík prejavuje svoju vieru v každom čase, ale predovšetkým v kritickej dobe v ktorej žijeme. Toto sústavné svedectvo, ktorého najdôležitejšou formou je katechéza, spravidla vyžaduje martýrium, ako nám to Boží služobník o. Hardoň pripomína.
Katechizmus Katolíckej cirkvi nám predkladá v dvoch článkoch (čl. 2472 a 2473) povinnosť kresťana vydávať svedectvo svojej viery až po to najvyššie svedectvo, ktorým je mučenícka smrť. V tomto zmysle Katechizmus Katolíckej cirkvi nám kladie na srdce: „Povinnosť kresťanov zúčastňovať sa na živote Cirkvi ich pobáda, aby konali ako svedkovia evanjelia a záväzkov, ktoré z toho vyplývajú. Toto svedectvo spočíva v odovzdávaní viery slovami a skutkami. Svedectvo je úkon spravodlivosti, ktorý potvrdzuje pravdu, alebo ju dáva poznať.“
Ohľadne mučeníctva Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery; označuje svedectvo, ktoré siaha až po smrť. Mučeník vydáva svedectvo zosnulému a vzkriesenému Kristovi, s ktorým je spojený láskou. Vydáva svedectvo o pravde viery a kresťanského učenia. Podstupuje smrť úkonom čnosti mravnej sily.“
O. Hardoň rozvinul túto náuku o mučeníctve a poukázal na vzájomné vzťahy, ktoré jestvujú medzi jednotlivými formami kresťanského svedectva a mučeníctvom. Hlbšie čítanie diel tohto Božieho služobníka nám ukazuje, ako všetky druhy svedectva predstavujú aj určitý spôsob umierania v sebe, určité obetovanie sa Kristovi v záujme jeho spasiteľného diela. V svojej najvyššej forme to znamená “vyliatie krvi za vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Mučeníctvo je najsilnejším a najpresvedčivejším prejavom Kristovho života v nás, je prejavom jednoty našich sŕdc s Jeho najsvätejším prebodnutým Srdcom.”
A tu nemôžem nemyslieť na mnohých mojich veriacich, ktorí prichádzajú ku mne, aby mi vyjadrili svoje starosti o Cirkev v dnešnej dobe, keď vidia toľko zmätku v základných vieroučných a mravoučných pravdách. Vidiac ich starosti, kladiem im na srdce, aby prehlbovali svoje vedomosti nemeniteľného učenia a náuky Cirkvi a aby našli odvahu vyjadriť svoje presvedčenie tak, aby aj pastieri stáda si uvedomili naliehavú potrebu jasne a odvážne hlásať pravdy viery a opäť jasne a nebojácne, láskavo a pevne presadzovať prikázania, ktoré sú potrebné pre obranu týchto právd.
Svätý pápež Ján Pavol II. nám pripomína, aký dôležitý aj pre naše časy je Kristov príkaz, ktorým sa obracia nielen na svojich prvých učeníkov, ale aj na misionárov všetkých kresťanských storočí až po dnešnú dobu. Hovorí nám:
“Je nepopierateľné, že Kristov príkaz: ´Choďte a ohlasujte evanjelium!´ nestráca nikdy na svojej platnosti a naliehavej povinnosti. A najmä teraz, keď súčasná situácia – a to nielen vo svete, ale aj v mnohých oblastiach Cirkvi – absolútne vyžaduje, aby sme Kristove slová počúvali ochotnejšie a s veľkodušnou poslušnosťou. Každý kresťan je osobitne oslovený po mene a nijaký Kristov učeník nemôže odpovedať ináč ako: Vae enim mihi est, si non evangelizavero! – Beda mi, keby som neohlasoval Evanjelium (1 Cor 9, 16).
Kresťania sa často ocitnú v spoločnosti alebo v kultúrnom prostredí, ktoré nepozná Boha, ktoré zabúda na Boha, alebo sa dokonca stavia nepriateľsky voči Nemu a jeho zákonom vpísaným do Srdca každého človeka a vysvetľovaným v svojej plnosti Cirkvou. Jasné a odvážne svedectvo kresťanského života a oslava Boha poslušnosťou jeho zákonov vpísaných v ľudských srdciach, sú mimoriadne dôležité v takej situácii. Nielen pre spásu vlastnej kresťanskej duše, ale aj pre vnútornú premenu kultúry a spoločnosti, ktorá len potom bude schopná opravdivo prosperovať a slúžiť k dobru všetkých….
A na koniec o. Hardoň nám pripomína, že svedectvo spojené s martýriom vždy prináša svoje ovocie. A ako krv mučeníkov bola semenom a priniesla vzrast v Cirkvi v každom čase a na každom mieste, tak aj naše denné martýrium svedectva, nebude nadarmo, ale prinesie ovocie a preporodí našu spoločnosť.
Ich vytrvalosť a pokora nakoniec zvíťazili
S poukazom na príklad prvých kresťanov o. Hardoň dodáva: “Ich vytrvalosť a pokora nakoniec zvíťazili. Áno, ale iba preto, že mali podporu bezhraničnej odvahy, ktorá nepochádzala z ich vlastnej sily, ale mala svoj pôvod v sile, ktorú prisľúbil Kristus svojim učeníkom a nasledovníkom, keď budú vydávať svedectvo jeho menu. Tento prísľub je rovnako platný aj dnes – za predpokladu, že neprestaneme veriť v Ducha, ktorý je v nás a neúnavne budeme vydávať svedectvo o milosti, ktorú sme dostali.“
Nikdy teda neprestávajme vzývať láskavého Boha, aby nám dal milosti potrebné jeho verným svedkom vo svete, predovšetkým milosť sily a ochoty znášať utrpenie za to, že robíme, čo je správne a dobré.
Cena lásky Boha je vysoká, ale obohacujúca
V svojej knihe Spiritual Life in the Modern World (Duchovný život v modernom svete) o. Hardoň jasným spôsobom vysvetľuje, čo znamená naše spojenie v Kristom v jeho mukách, utrpení a smrti. Cituje sv. Ignáca z Loyoly, svojho “otca v Bohu”, ktorý hovorí, že niekedy je treba prosiť Pána Boha o utrpenie, aby Božia láska mohla rásť v našich srdciach.
A potom dodáva: „S citátmi mystikov, ako je sv. Ignác, je ten problém, že sme naklonení myslieť, že my sa im nemôžeme vyrovnať. No nie je to tak. Aj oni pristupovali k obetiam a utrpeniam so strachom a váhavo, práve tak ako my. Ale presne v tomto spočíva tajomstvo svätosti. Je možné, prostredníctvom Božej milosti, pre lásku k Bohu dosiahnuť v našich srdciach určitý stupeň dokonalosti, kde preciťujeme radosť z utrpenia. Naozaj a skutočne! A práve tu okusujeme pôžitok radosti, ktorú Spasiteľ prisľúbil všetkým, ktorí úprimne túžia byť ako On, objímať všetko, čo On objal – teda, kríž. On z lásky svojho Otca a my z lásky Otca, Syna i Ducha svätého.
Cena lásky Boha je vysoká, ale obohacujúca. On odpláca cenu, ktorú platíme precíteným zážitkom jeho prítomnosti, pocitmi mimozemskej radosti, o ktorej nám jeho svätí hovoria, že je taká sladká, že by nevymenili svoje utrpenie ani za všetky slasti a rozkoše sveta. Prosme teda nášho Spasiteľa, aby sme túto radosť nepoznali iba z počutia tých, čo ju zakúsili, ale aby aj nám dal zakúsiť z vlastnej skúsenosti, že táto slastná skutočnosť je pravdivá a dosiahnuteľná.“
Pokiaľ ide o výšku ceny, ktorú treba platiť, aby kresťan ostal verný Kristovi, Boží služobník o. Hardoň bol realistom. Zároveň bol však presvedčený, že Boh vždy dá potrebnú silu a milosť uvedomiť si, že nech je cena, ktorú platíme, akokoľvek vysoká, ona prináša so sebou odmenu a potechu, ktoré nám umožňujú hlbšie a intímnejšie spojenie s Kristom v jeho utrpení a smrti, a napokon k triumfálnemu vzkrieseniu z mŕtvych.
Drahí bratia a sestry rímskeho Life Forum, chcel by som na záver vyjadriť moje ocenenie martýria, ktoré mnohí z vás tak ochotne podstupujú pre obranu ľudského života a jeho kolísky, ktorou je sviatostný manželský zväzok muža a ženy. Pevne dúfam, že tieto nemnohé reflexívne pohľady na kresťanské mučeníctvo z myšlienkového pokladu Božieho služobníka Jána A. Hardoňa SJ vám pomôžu objaviť a hlbšie pochopiť Krista i náš život v ňom a v jeho svätej cirkvi.
A osobitne dúfam, že vám budú inšpiráciou čerpať plnšie z prameňa milosti pre vaše povolanie, najmä pre vás, ktorých život je posvätený sviatosťou manželstva alebo sviatosťou posvätného stavu, aby sa váš život stále viac upieral na Krista, odovzdávajúc vaše srdcia, spolu s Nepoškvrneným srdcom Panny Márie, do hlbín Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Nech Nepoškvrnená Panna Mária, Božia Rodička, na ktorú sa Boží služobník Ján Anton Hardoň tak často obracal v modlitbách, neustále oroduje za nás, aby sme sa stali skutočnými martýrmi pre lásku Krista a jeho mystického tela, Cirkvi.
Keď na mňa doľahnú ťažké časy – ako sa to často stáva – posilňuje ma myšlienka, čo je dôvodom nášho svedectva: je to láska Krista a jeho mystického tela, Cirkvi.
Milujem Krista a milujem jeho mystické telo, tak ako ho milujete aj vy. Ochotne znášame nevšímavosť, výsmech, odmietanie a iné formy prenasledovania, pretože milujeme nášho Spasiteľa a všetkých bratov i sestry v ňom, v jeho svätej Cirkvi. Nech vás žehná dobrotivý Boh!
Preložil a skrátil: F. Vnuk