Všetko je len do času! Keď pozorne sledujeme beh tohto sveta, pozorujeme zaujímavý zjav: všetko vo svete je len dočasné a pominuteľné. Len si lepšie všimni ľudský život a dáš mi za pravdu!
Akí nestáli sme my ľudia! Dnes sa smejeme a zajtra už plačeme.
Dnes sa radujeme a zajtra smútime. Dnes niečo milujeme a zajtra to nenávidíme. Dnes niečo velebíme a zajtra ním pohŕdame. Dnes sme boháčmi, zajtra žobrákmi. Dnes máme úrad, službu, prácu, chlieb a zajtra kráčame ulicami bez zamestnania, bez miesta, bez chleba. Nemožno tajiť, že je pominuteľné všetko, čo je spojené so životom ľudským.
A teraz sa pozrime do dejín ľudstva!
Čo všetko bolo už na našej zemi! Bolo a niet ho viac. Boli veľké ríše a kdeže sú? Kdeže je ríša egyptská, asýrska a babylonská? Kdeže je ríša grécka, macedónska, svetovládna ríša rímska? Zmizli z povrchu zeme. Zanikli, pominuli sa.
Boli na zemi veľký panovníci, králi, cisári a pomreli. Kdeže je Tutanchámon, Nabuchodonozor, Alexander Veľký, Augustus, Nero, Hadrian, Dioklecián, Napoleon, Lenin atď. Pomreli, pominuli sa.
Boli na zemi chýrne dynastie (panovnícke rody) a kdeže sú dnes? Vymreli, vyhynuli, pominuli sa.
Žili na zemi slávni učenci, básnici, spisovatelia, umelci a kdeže sú? Pomreli, pominuli sa.
Svetom vládli všelijaké náuky, teórie, hypotézy. Ľudia sa za ne oduševňovali. A dnes? Zakapali, pominuli sa. Ale načo preberať dejiny. Postačí, keď sa pozrieš do svojej rodnej obce, kde si strávil(a) svoju mladosť. Voľakedy si tam poznal(a) každého človeka. A dnes?! Už si tam cudzincom. Svojich známych, priateľov a príbuzných tam už darmo hľadáš. Odišli, pomreli, pominuli sa.
A tak by som Ti mohol rozprávať ďalej a Ty by si sa len utvrdil(a) v presvedčení, že vo svete je všetko len dočasné a pominuteľné.
Felix a Ty
Pominuteľné je všetko a pominuteľní sme aj my. Akiste Ti je známa legenda o mníchovi Felixovi. Zažltnuté a vyblednuté písma nám ju zachovali medzi zápiskami kláštora v Heisterbachu.
Podľa tejto legendy žil kedysi mních Félix. Dlhý čas veľmi dobre sa cítil v zátiší kláštora. Istého dňa však neznáme vtáča sadlo do kláštornej záhrady a svojím krásnym spevom celkom okúzlilo zbožného rehoľníka. Félix bol natoľko omámený jeho spevom, že vyšiel do záhrady, aby sa zblízka pozrel na neznámeho speváka. Bol to zriedkavý vtáčik, akého Félix ešte nevidel.
„Tohto vtáčika musím chytiť!“ rozhodol sa mních a začal ho naháňať. Vtáčik mu však uletel. Lietal z konára na konár a zo stromu na strom. Potom zaletel do blízkej hory. Félix bežal za ním do lesa vždy hlbšie a hlbšie. Veľa ráz si myslel, že ho už má: ale vtáčik sa mu zakaždým vyšmykol a nakoniec celkom zmyzol.
Ustatý Felix sa vrátil naspäť do kláštora. A keď prišiel ku kláštornej bráne, čakalo ho tam veľké prekvapenie. Dvere mu otváral neznámi vrátnik.
Neznámych pátrov stretával aj na chodbách. Všade v kláštore videl len cudzie tváre. Nakoniec Nenašiel tam ani len jedného známeho. Spomedzi rehoľníkov v kláštore nepoznal nikoho a ani jeho tiež nikto nepoznal. Kým naháňal toho vtáčika, pomreli všetci jeho známi a vyrástla nová generácia rehoľníkov. Všetko sa za ten čas zmenilo, len potôčik pri kláštore žblnkotal práve tak, ako predtým. Felix sa pri ňom zastavil a pozrel sa do jeho hladiny. Ale ach! Na hladine – v zrkadle potoka uzrel akúsi neznámu tvár: Felix nepoznal sám seba.
Rozpovedaná legenda nám jasne svedčí, že vo svete je všetko len tak dočasné a pominuteľné. Kým naháňame pestrého vtáčika svojho pozemského šťastia, kým pracujeme na svojom blahu, umierajú celé generácie a my sami vädneme starneme a umierame. Celý náš život je len krátky sen. Skôr, ako sa nazdávame, je už po ňom a ukladajú nás do tmavého hrobu. Všetko sa pominie … a minieme sa i my. Keď na to najmenej čakáme, príde smrť a urobí koniec nášmu pozemskému putovaniu.
Andrej Klíman
Prvých 25.
Prvých dvadsaťpäť… tu prvých dvadsaťpäť!…
Že to preletelo, akoby dáky sen…
Čo všetko príde mi dneska na pamäť:
staré dobré časy i smutné zároveň…
Či to už ozaj štvrť stoletia dneska?…
Vážny bod v živote… Myseľ mi zalieta
K spevnej Orave, kde spí rodná vieska,
v úpätí hôr čupiac v zimný plášť odetá…
Hej, dvadsaťpäť liet je už veru tomu,
čo som uzrel svetlo (či ma niekto spomne?)
-ach, jak rád bych včúl nakuknul do domu,
kde matka, kde otec si vravia –snáď o mne.
Tam si sedia, viem, v malej starej chýži
Sami dvaja, jak vždy, – iste slzia oba
– zrak im upretý na velikom kríži,
čo visí na stene – tiaži ich choroba…
Ach, dobré duše, i teraz sa modlia
(jak im to odplatím?) za ich kňaza – syna:
keď o mne je reč, neznajú pohodlia,
Ačkoľvek sa im už večeriť začína.
Bože môj dobrý! chráň mi ich zachovaj,
-veď oni mi dosiaľ tak mnoho strádali!
– obráť k nim Svoju jasnú obličaj,
aby aspoň večer šťastný, tichý mali…
Mne však stále svieť za noci ťažkých chvíľ,
svitni mi dennicou, buď so mnou od rána,
bych niekdy šťastne večernicu zočil:
Sprevádzaj ma Tvoja ruka požehnaná!…
I. Gr. Orlov