13. októbra 1887 (*13. 10. 1887 – 18. 4. 1947) sa narodil Dr. Jozef Tiso mučeník a prvý prezident Slovenskej republiky
TISO
Začína omša: obeť ruky dvíha
a láskou svety opína.
Kto sa ho ujme? Vystupuje vyššie,
než vidia oči Kaina,
po stupňoch stúpa s bratom kapucínom
a nehrá orgán, kým si ornát dáva,
neovenčili oltár rozmarínom:
rozhrešuje a večne požehnáva.
Keď zaklopali na väznice vráta,
zazvonil čisto jeho Pochválen:
jediné slovo k privítaniu kata,
len táto kliatba, iba tento blen
z úst predurčených, aby vyznávali,
že nad zemou je večná božia sláva,
že v srdci ako súhvezdia sú chvály,
keď rozhreší a večne požehnáva.
Ty, silný Bože, čo sme celkom sami?
opustil si nás v navštíveniach zlých?
Neotriasajú nebesami
úzkosti, slzy sirôt veriacich?
naveky máme padať pod korbáčom?
jesť iba popol? prekliať slovo: sláva?
Nedaj nám padnúť! Pozri, muky, muky!
Ale on kráča, všetkých požehnáva.
Oslobodili, vykúpili nás,
akí sme šťastní, čnieme ako fábor!
Zabíjajú ho! Všetko je to špás:
veselý sa hoduje ich tábor.
Daxner sa usmial. On je prorok pravý.
Národu dal, čo zriedkakedy máva.
A predsa kňaz, ten nepoddajný zradca
pokorne kráča, všetkým požehnáva.
Buď hanba takej ruži, ktorej semä
vyženie puky pred príchodom jari;
nedovoľte spravodlivosť zeme
otvoriť kalich v drsnom januári.
Načo sme boli? Načo bola vôňa?
Načo tá strmá chôdza: pravá, ľavá?
Smrť za to klíči. Čo mu zostalo?
Rozhrešuje a všetkých požehnáva.
A omša začala a omša pokračuje
bez prezidentskej stráže, mimo sviec.
Obnažil krk a požehnáva mnícha.
Blahoslavený taký zločinec;
trojica káže: Rigan, Šuja, Rašla,
na tejto zemi moc i bašta pravá.
Na nich sa díva, menom Trojice
pozdvihol kríž a zradcov požehnáva.
Čierne sú tváre zakúpených sudcov,
čiernejšie ako chlieb, čo vysychá.
Ich tajomstvo je ako čierny potok
nariekajúci do ticha.
Prijali milosť, ortieľ podpísali
a priložili veľkú pečať práva.
Sudcovia, čo sa Boha nebojíte?
A Boh je živý. Boh vás očakáva.
Kým nezlomí sa sila tých pliec,
kým k večnosti sa sluchy nepriblížia,
kým nevypadne ruženec,
rozpomeňte sa na tajomstvo kríža!
Odrieknite sa Satana,
prijmite ruku, čo vám milosť dáva
a útrajami neprekonaná
rozhrešuje a všetkých požehnáva.
Alebo radšej čítajte ten list,
kde horí peklo kliatby v každom slove,
list náčelníka menom Nenávisť,
vysvetľovanie desaťminútové.
Zomrieme všetci. Vy ste našli prečo,
ako má zomrieť kňaz i láska žhavá.
Fanfáry listu, krákot zatrasenia!
Ale on stojí, všetkých požehnáva.
Chytro, kat, chytro, lebo srdce slabé
to nevydrží; mali sme ho radi.
Stalo sa, visí. Teraz ticho, ticho!
Kat počíta a na hodinky hľadí.
Krútia sa rúčky, pavúčí krok času
plynie a mrazí čelo ako láva.
Tak Ite missa est. A padol kríž
na prsia zeme, ktorú požehnáva.
Nenariekajte, nehľadajte plachát,
nebude nadosť bielych pre neho.
Postavte kríže! Na Tatrách sú kríže
trvalým znakom srdca verného.
Neoprašujte flóry, saďte kríže
a utierajte slzy do rukáva.
V neskončiteľných krížoch katolíckych
víťazí bolesť, ktorá požehnáva.
Ó slučka, vavrín po obesenom,
nauč nás, ako ľúbiť svoju vlasť
aby sme nikdy v nezjednotenom
nadchýnaní už nemuseli rásť,
aby sme boli pevní ako ticho,
v ktorom žiari druhá naša hlava
zložila vázu s krvou mučeníckou
pred nohy Boha, ktorý požehnáva.
XYZ: TISO
Konštantín Čulen: Po Svätoplukovi druhá naša hlava
Vydala: Prvá katolícka jednota Slovenska
Pripravil: Anton Čulen