Teším sa, že sa mnohí ľudia snažia o to, aby sme vyhlásili Krista za Kráľa Slovenska. To sa ale nestane vyhlásením, ale tým, že sa odvážime hovoriť, čo si naozaj myslíme a pomenujeme konkrétne zlo, ktoré vidíme, aj keď nás to bude bolieť, ba môže nás to aj zabiť.
Všimnime si, že ani Ježiš nezapadol do žiadnej vtedajšej skupiny a strany, ani medzi farizejov, ani saducejov, ani essénov a tobôž nie medzi zelótov, takže nakoniec zapadol len do hrobu. Keď bol Pilát zvedavý, či je naozaj kráľ, tak sa ho v podstate ironicky spýtal, kto ho za kráľa označil a ako si on jeho kráľovstvo predstavuje. Písal o tom môj priateľ, blahej pamäti PhDr. Juraj Chovan.
Ku kategorickým vyhláseniam určeným všetkým bez rozdielu, som trochu mužsky skeptický. Ženy sa totiž vedia krásne a obetavo nadchnúť, ale veci domyslieť sa im až tak nechce. Konkrétne mám na mysli spájanie sa s charizmatikmi. Poniektorí si totiž o sebe myslia, že len oni sú podstatní a ostatných považujú len za akúsi nevyhnutnú, ale nepotrebnú štafáž.
Takisto by som bol opatrný pri spájaní sa s nábožnými poľskými národovcami, obávam sa, že často šovinistami. Mám v živej pamäti, ako sa poľský rehoľník vyjadril pri buste Andreja Hlinku, že čo tu robí ten fašista. Buďme teda nadšení za naše spoločné ciele, ale neprestávajme vnímať realitu. Často si myslíme, že bojujeme proti zlu, ale pritom je to len boj s ľudskou hlúposťou. A v tom je naša nádej. Verme teda, dúfajme a nevzdávajme sa.
Pretože nádej je to najkrajšie a najpotrebnejšie, čo môžeme ostatným ľuďom darovať. Hlása sa teda neprestajne veľa nezmyslov, ale vďaka tomu a vďaka Bohu, máme stále o čom písať a čo naprávať. Vrátane seba.
Na záver prikladám báseň, ktorú mi venoval Teodor Križka. Dosť dobre ma vystihuje, samozrejme, nielen mňa.
VYHNANCI
Nezabudnutie druhým bez mena,
že mlčky niesli svoje bremená
aj za vás, ktorí nesiete
nesväté duše sem – tam po svete.
Prehliadaným len dákym omylom,
nepovšimnutým božím martýrom,
tým plným klasom, čo sú zohnuté,
nebeská pamäť, nezabudnutie.
Nech celý svet sa učí podobu
mučených s hrobom, no aj bez hrobu,
tých plných klasov, ktoré dozreli,
všetkých, čo pre nebo sú dospelí.
Práve tých, jemných ako aksamiet,
učím sa a opakujem naspamäť
a tiež, keď spievam,
do tikotu hodinám slabiku za slabikou spomínam.
Vlado Gregor