„Totiž podľa prevládajúceho zmýšľania tej doby tieto dary na Východe predstavovali uznanie nejakej osoby za Boha a Kráľa. Sú teda aktom podriadenia sa“
Udalosť, o ktorej nám rozpráva Matúš, nie je žiadnou zanedbateľnou príhodou končiacou rýchlym návratom Troch kráľov do svojej krajiny. Práve naopak. Je to len začiatok. Tieto postavy prichádzajúce od východu nie sú tými poslednými, ale prvými z nesmierneho zástupu tých, čo naprieč všetkými dejinnými obdobiami vedia pochopiť posolstvo hviezdy. Vedia kráčať po cestách, ktoré určilo Sväté písmo a vedia takto nachádzať toho, ktorý je zdanlivo slabý a krehký, no ktorý má na druhej strane moc obdariť srdce človeka tou najväčšou a najhlbšou radosťou.
Oni priniesli zlato, kadidlo a myrhu. Zaiste to nie sú dary, ktoré by zodpovedali tým prvoradým či každodenným potrebám človeka. V danej chvíli by zaiste Svätá rodina väčšmi potrebovala čosi iné, než kadidlo a myrhu, a dokonca ani zlato jej nemuselo prísť okamžite využiteľné. Ide však o dary, ktoré v sebe ukrývajú svoj hlboký význam – sú skutkom spravodlivosti.
Totiž podľa prevládajúceho zmýšľania tej doby tieto dary na Východe predstavovali uznanie nejakej osoby za Boha a Kráľa. Sú teda aktom podriadenia sa. Tieto dary chceli vyjadrovať tú skutočnosť, že od tej chvíle ich darcovia prislúchali danému vládcovi, pričom uznávali jeho autoritu. Následok, ktorý z toho vyplýva je okamžitý. Traja králi už nesmú ďalej pokračovať na tej istej ceste, už sa viac nemôžu vrátiť k Herodesovi. Už viac nesmú byť spojencami toho mocného a krutého vládcu.
Boli už naveky privedení na cestu Dieťaťa – na cestu, ktorá ich prinúti dať bokom veľkých a mocných tohto sveta – a privedie ich k tomu, ktorý na nás čaká medzi chudobnými – na cestu lásky, ktorá ako jediná dokáže zmeniť svet. Čiže nielenže sa traja králi vydali na cestu, ale týmto ich aktom sa taktiež začalo čosi nové – vyznačila sa nová cesta, zostúpilo na zem nové svetlo, ktoré už viac nezhasne.
Betlehemské svetlo naďalej žiari po celom svete. Tým, čo ho prijali svätý Augustín pripomína: Aj my, tým, že sme uznali Krista za nášho Kráľa a Kňaza, ktorý za nás zomrel, prejavili sme mu takú poctu, akoby sme mu priniesli zlato, kadidlo a myrhu. Zostáva nám už dosvedčiť to tým, že sa vydáme na odlišnú cestu, než je tá, ktorou sme prišli (Sermo 202. In Epiphania Domini, 3,4).
Z homílie pápeža Benedikta XVI. na sviatok Zjavenia Pána, utorok, 6. januára 2010
Pripravil: Anton Čulen