Nepoznám na svete človeka, ktorý by tak miloval futbal, ako môj otec. Hoci sám nikdy futbal aktívne nehrával, robil všetko preto, aby zo svojich synov vychoval aktívnych futbalistov.
Ušil nám dresy a postaral sa, aby sme mali doma dostatočné množstvo ozajstných kožených futbalových lôpt, čo vtedy ešte nebola až taká samozrejmosť, ako dnes. Niet sa teda čomu čudovať, že i ja som od malička rád hrával futbal. Do tejto hry som sa ale aj za aktívnej pomoci otca, doslova zamiloval až vtedy, keď som mal asi dvanásť rokov. Dovtedy to bola len hra, do ktorej ma otec určitým spôsobom skôr nútil, ale od istého momentu sa futbal zrazu stal neoddeliteľnou súčasťou môjho každodenného života. Nevedel som si bez tejto hry predstaviť život. Bola to taká moja “chlapčenská láska”.
No ale Boh má s každým z nás svoje vlastné plány a často nám postaví do cesty prekážky, s ktorými sa musíme s vypätím všetkých síl vysporiadať. Boh nikoho nešetrí, ani neskúša nad jeho sily. S každou skúškou nám dáva aj potrebnú milosť a silu ju prekonať. Zlato sa skúša v ohni, hovorí Písmo. Tak sa aj mne jedného dňa stal pomerne vážny úraz, po ktorom to vyzeralo tak, že už zrejme nikdy hrať futbal asi nebudem môcť. Stačila jedna zle nadávkovaná injekčná striekačka a všetky moje plány do budúcnosti sa začali veľmi rýchlo vzďaľovať. Hrozilo dokonca i to, že následkom úrazu, ktorý táto injekcia spôsobila, už nikdy nebudem môcť chodiť. Prišli chvíle, kedy som sa musel už ako chlapec zákonite zaoberať otázkou zmyslu života, ale aj ľudského utrpenia.
Vďaka viere, ktorú som mal od rodičov, nájsť pre mňa správnu odpoveď na tieto vážne otázky života, nebolo až také ťažké. Hoci som sa musel znovu naučiť chodiť, ani na chvíľu som nezapochyboval, že Boh ma uzdraví a ja budem o niekoľko mesiacov znova behať po školskom dvore, ktorý bol hneď vedľa nášho domu. Hoci to nemalo žiadnu logiku a aj lekári tvrdili, že futbal už hrať asi nikdy nebudem, ja som veril, že Boh ma uzdraví a všetko môže zmeniť.
Napriek mnohým problémom, už som o rok znova začal aspoň individuálne trénovať a na moje milé prekvapenie mi lekári dokonca začali odporúčať veľa behávať. To mi pomohlo nadobudnúť veľmi dobrú kondíciu. Behával som v zime, či v lete, pätnásť kilometrov denne. Bolo treba zmeniť aj celú filozofiu myslenia a od toho už bol len krôčik k tomu, aby som po nejakom čase prekonal strach z osobných súbojov, ktorý by mi umožnil návrat k futbalu. Počas tohto núteného odpočinku som si naviac v individuálnych tréningoch na dvore rodinného domu perfektne zdokonalil kopaciu techniku a naučil sa s loptou výborne žonglovať. Trénoval som až šesť hodín denne a tak som bez problémov čoskoro dokázal žonglovať hodinu v kuse bez toho, aby mi spadla lopta na zem. V mojom uzdravení som videl veľký Boží zázrak a samotný úraz som nechápal ako trest, ale ako Boží dar, ktorý som dokázal na základe “milostí” aj veľmi dobre zúročiť. Aj tento vážny úraz som chápal ako milosť od Boha.
Futbal ma naučil viac chápať aj samotný život s jeho problémami. To čo platí pre futbal, platí často aj v našom každodennom živote. V tom čase sme práve budovali nové dorastenecké mužstvo, ktoré bolo treba postaviť od základu. Pomerne často sa stávalo, že sme neplnením si svojich povinností v defenzíve, ale aj v ofenzíve veľmi vysoko prehrávali zápas za zápasom. Mužstvo nebolo zohraté, vzrastovo podpriemerné a hráči na ihrisku si nevedeli plniť ani svoje základné povinnosti. Každý si hral futbal tak, ako sa mu zachcelo. Pochopili sme, že takto sa ale futbal hrať nedá. Tréner v snahe zlepšiť našu hru, počas zápasu po nás neustále kričal, čo ale samozrejme moc nepomáhalo. Na každom zápase si teda začal robiť detailné poznámky, čo mu umožňovalo, aby sme neskôr každý zápas podrobne a na každom poste rozobrali. Tréner potom vždy na najbližšom tréningu veľmi tvrdo a nekompromisne zhodnotil počínanie každého jedného hráča na ihrisku. Kritika bývala veľmi tvrdá a hlboko sa dotýkala každého hráča. To, čo nám tréner hovoril, nás veľakrát urážalo a ponižovalo. Často sme boli znechutený, lebo nás doslova buzeroval ako malé deti. Hovoril ale iba to, čo videl. Aj ja som mal neraz chuť s tým všetkým skoncovať. Čoskoro sme našťastie pochopili, že tréner nám to nehovoril preto, aby nás ponižoval a urážal, ale preto, že nás chcel naučiť hrať dobrý futbal. Pred jedným tréningom sme si sadli a vážne sa porozprávali ako ďalej. Boli len dve možnosti. Buď to zabalíme, alebo konečne začneme brať futbal naozaj vážne.
Aj my sme chceli podávať lepší výkon a dosiahnuť to, aby nás každý super rešpektoval. Chceli sme byť mužstvom, ktoré podáva taký výkon, za ktorý by sme sa nemuseli hanbiť, ani keď prehráme. Jednoducho sme sa ten futbal chceli naučiť hrať a tomu sme boli ochotní podriadiť všetko, hoci si to vyžadovalo veľa odriekania, sebazapierania, disciplíny a dodržiavanie životosprávy. Bola to naša priorita a tak sme začali so všetkou vážnosťou pristupovať aj k samotným tréningom. Tréner začal pripravovať v písanej forme do detailu každý tréning a vždy nás pred každým tréningom oboznámil, ako bude prebiehať. Počas zimnej, alebo letnej prípravy sme začali trénovať aj dvojfázovo. Koho to nebavilo a odmietal plniť trénerove strategické pokyny, alebo aj hrať na poste, ktorý sme v danej chvíli nemohli nikým iným obsadiť, musel z mužstva odísť. Odísť museli aj tí hráči, ktorí nechceli chodiť na tréningy, ale prišli len na zápas, alebo nedodržiavali správnu životosprávu.
Tréner vyradil, aj keď niektorých iba na čas, aj takých hráčov, ktorých prichytil fajčiť, alebo neskoro v noci pred zápasom ponocovať na diskotéke. Išlo nám všetkým o to, aby sme sa naučili plniť na ihrisku určité strategické pokyny a dodržiavali pravidlá tejto spoločenskej hry. Ciel bol hrať dobrý futbal a tomu sa musel podriadiť každý. Museli sme si prestať nadávať a rozčuľovať na spoluhráčov, keď niektorý z nich počas zápasu náhodou stratil loptu, alebo zle prihral. Okamžite sme sa museli pokúsiť napraviť chybu spoluhráča a znovu získať stratenú loptu, aby sme mohli znova prejsť do útoku. Aj keď to bolo spočiatku ťažké a moc sa nám to nedarilo, postupne sme sa dôsledným dodržiavaním taktických a strategických povinností predsa len začali zlepšovať. Dokonca sme postupom času disciplinovanou hrou začali porážať aj fyzicky oveľa zdatnejších súperov.
Treba si uvedomiť, že ak Cirkev nefunguje tak, ako by mala, znamená to, tak, ako aj pri futbale, že aj tu si každý hrá svoju vlastnú hru a zabúdame na to podstatné- na Boha. Ak chce fungovať ďalej, tak si to od nás tiež vyžaduje určitú disciplínu, sebaobetovanie a odriekanie. Ani jednotliví členovia Cirkvi nie sú bez viny. Aby sme si to uvedomili, tak sa nesmieme vyhýbať kritike a zatracovať tých, čo na naše chyby poukazujú. Potrebná je nielen kritika, ale aj sebakritika a následná pokora. Aby sa Cirkev mohla vyhýbať chybám, musí ich vedieť aj pomenovať a priznať si ich. Cirkev môže lepšie fungovať iba vtedy, ak bude hlásať evanjelium vo všetkých oblastiach každodenného života a to v “Duchu a Pravde”. Tu hrajú nezastupiteľnú úlohu laici, ktorých je v Cirkvi väčšina. Dôležité je uvedomiť si, že jednotliví členovia Cirkvi nie sú neomylní a dopúšťajú sa mnohých chýb. Neomylný nie je dokonca ani Svätý Otec, výnimkou je, ak niečo vyhlasuje ex catedra a to v otázke viery a mravov.
Kritika Cirkvi je preto mnohokrát oprávnená, lebo každý veriaci laik, kňaz, ale aj biskup je iba človek, ktorý je od svojej podstaty naklonený k zlému a nik z nás naozaj nie je bez hriechu. Veď ako žijeme my laici? Rozvádzame sa, žijeme nemorálne, holdujeme alkoholu, rodičov odkladáme do hospicov a odmietame sa starať aj o svoje vlastné deti. Cirkev ale už viac ako dve tisíc rokov napriek tomu funguje aj na základe slabostí jej predstaviteľov a aj bude naďalej fungovať, lebo ju riadi Boh. Ona totiž nie je postavená na ľudskej múdrosti, ale na moci Božej a preto sa ani nemá čoho báť. Preto by sa ani Cirkev nemala báť sebakritiky, vedieť si priznať svoje zlyhania a omyly, lebo to ju v konečnom dôsledku posúva ďalej. Zobrala by tým vodu z mlynov našich súperov.
Ale treba si na druhej strane uvedomiť aj tú skutočnosť, že tieto problémy a mnohokrát aj v oveľa väčšom rozsahu majú aj iné súkromné, ale aj štátne inštitúcie, orgány a nadnárodné spoločnosti. Aj tam sa ľudia na svojich postoch bez akéhokoľvek vysvetlenia odvolávajú, menia a odchádzajú. A nikto sa častokrát ani nepýta prečo to tak je, lebo je to interná záležitosť týchto inštitúcií. Prečo teda tieto práva upierame Cirkvi? Kristus počas svojho verejného účinkovania podrobil veľmi tvrdej kritike tých najvyšších predstaviteľov nielen politického, ale aj náboženského života. A iste aj to bol dôvod, prečo ho zástupcovia týchto inštitúcií nechali ukrižovať, hoci na ňom nenašli vinu. Ak by dnes prišiel Ježiš znova na tento svet, asi by to nedopadlo inak a na kríž by ho posielali aj mnohí biskupi a kňazi. Sám položil apoštolom túto otázku: “Nájde Syn človeka na zemi vieru až sa vráti?”.
Problémom súčasnej Cirkvi na Slovensku teda nie sú jej kritici, ale problémom je to, že laici odmietajú ohlasovať evanjelium v každodennom živote v spoločnosti, a tak sa ani jej pastieri nezaujímajú o vážne sociálne problémy drvivej väčšiny obyvateľov Slovenska. Samozrejme, česť výnimkám na oboch stranách. Potom je samozrejmé, že národ je odkázaný na milosť a nemilosť “goríl”, ktoré z pozadia ovládajú aj celú politickú scénu a tvorbu zákonov. Cirkev spolu s laikmi by mala v jednom šíku bojovať za dodržiavanie základných ľudských práv, náboženskej slobody, ale aj za dôstojné podmienky a spravodlivú mzdu pre všetkých.
Cirkev ale netvorí iba pápež, kňazi a hierarchia. Cirkev tvoria všetci tí, čo v mene Krista prijali sviatosť krstu. A na to by sme nemali zabúdať, lebo Cirkev je v prvom rade taká, akí sme my, jej jednotliví veriaci.
Nestačí ani to, ak budú biskupi stále dookola hovoriť o nejakej novej evanjelizácii a veselo pokračovať v starých vybehaných koľajach. Vyžaduje si to proste radikálnu zmenu, tak, ako keď lekár zistí vážne ochorenie žalúdka, pacient tiež musí radikálne zmeniť spôsob stravovania a začať s prísnou diétou. Ak tak neurobí, je jasné, že choroba bude veľmi rýchlo pokračovať ďalej. Ak to naši biskupi myslia vážne, aj oni by si mali sadnúť s laikmi, kresťanskými organizáciami, farskými spoločenstvami, kresťanskými politikmi ale aj kresťanskými sterilnými médiami za spoločný stôl a určiť si priority, čo vlastne chcú dosiahnuť. Ide najmä o to, či to s tou novou evanjelizáciou myslia naozaj vážne, alebo je to len fráza. Ak áno, musíme sa preto slobodne rozhodnúť a musí to byť vidieť v konkrétnych krokoch, ktoré budú nasledovať. Inak to stále zostane len na filozofickej úrovni. Ale pozor na to, aby to nebolo o tom, že sa tam nájde zase miesto len pre zopár vyvolených laikov, napojených na isté politické strany, ktoré sa líšia od tých politických strán, ktoré neustále kritizujú, len tým, že majú v názve slovo “kresťanské”.
Anton Čulen