Svätým prijímaním na ruku znesväcujeme a urážame nášho Pána v Eucharistii.
V roku 2014, vo svojom interview pre Catholic Herald UK, hovoril biskup Athanasius Schneider z Astany v Kazachstane o veľmi vážnej kríze, ktorej v týchto dňoch Cirkev čelí, a to v prevažnej miere vďaka zlému zaobchádzaniu s Eucharistiou, ktoré sa veľmi rozšírilo. Biskup Schneider poznamenáva:
„Podľa toho, čo vidím a zažívam, najhlbším zranením v súčasnej kríze pre Cirkev je urážanie Ježiša v Eucharistii; ide priam o zneužívanie Najsvätejšej Sviatosti…
…o objektívne neúctivé prijímanie svätej hostie. Takzvaný nový a moderný spôsob prijímania svätého prijímania priamo na ruku je veľmi povážlivý a nebezpečný, pretože robí z Krista len obyčajnú banálnu záležitosť.“
Takto nezmýšľa len biskup Athanasius Schneider. Zatiaľ čo niektorí biskupi sú proti tejto modernej praktike a veľa biskupských konferencií ju povoľuje, už aj samotný Rím uznáva, že rozdávanie sv. prijímania na ruku je závažným problémom. Úrad pre liturgické slávenia najvyššieho pontifika už v tejto veci zasahuje.
Z Vatikánskej webstránky:
„Od dôb Cirkevných otcov sa rozdávanie sv. prijímania na ruku čoraz viac obmedzuje, a to v prospech rozdávania sv. prijímania na jazyk. Motívom tejto praxe sú dve veci:
a) v čo najvyššej možnej miere sa vyhnúť padaniu kúskov Eucharistie na zem;
b) zvýšiť medzi veriacimi nábožnú úctu voči skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistickej sviatosti.
Práve z tohto dôvodu sa Svätý Otec vrátil k tradičnej praxi rozdávania sv. prijímania na jazyk počas pápežských sv. omší.
Zatiaľ čo iní píšu o šíriacej sa strate dôvery v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii za posledných 40 rokov (názor, podporovaný množstvom štúdií), je to Vatikán, ktorý by sa mal v prvom rade, a neodkladne, vyjadriť k tejto, pre nás znepokojujúcej situácii. Sväté prijímanie na ruku vedie k padaniu kúskov Eucharistie na zem, čo má za následok zneuctenie a znesvätenie Najsvätejšej Sviatosti.
Aj biskup Schneider vyjadruje toto znepokojenie:
„Ide o skutočne žalostný fakt, že kúsky Eucharistie padajú na zem. To nemôže nikto poprieť. A kúsky konsekrovanej hostie drvíme vlastnými nohami. Veď to je hrozné! V našich kostoloch sa šliape po našom Bohu! Ani toto nemôže nikto poprieť.
„Ani jeden kňaz, ani biskup, nemôže predsa povedať, že také čosi je v poriadku. Veď tu je v stávke to najsvätejšie, najbožskejšie a najmocnejšie, čo máme na celej zemi.
V posledných rokoch počúvam od tých, ktorí obhajujú modernú prax, že to, čo som písal že znepokojuje nás, je nepodstatné, ba dokonca spochybniteľné. Niektorí tieto prorocké varovania proti znesväteniu a znevažovaniu Eucharistie vnímajú ako istý druh škrupulozity, prísnosti a nekompromisnosti, ktoré sú na vrchole záujmu o Eucharistiu. Ako sa zdá, mnohí zabúdajú, že náš Pán je „prítomný úplne a celý aj v tom najmenšom kúsku Najsvätejšej Eucharistie …“ (Baltimorský katechizmus, časť 22).
Zástancovia sv. prijímania na ruku teda musia veriť jednému z týchto dvoch výrokov:
· Vatikán a biskup Schneider v podstate klamú, keď hovoria, že kúsky z nášho Pána v Eucharistii padajú na zem, keď sa sv. prijímanie rozdáva na ruku, alebo
· kúsky sv. hostie síce padajú na zem, ale my si to jednoducho nevšímame, pretože katolíci si už zvykli na tento moderný spôsob, a my ich predsa nemôžeme teraz žiadať, aby sa zmenili. Inými slovami – strach z Človeka je väčší, než bázeň pred Pánom.
Dialóg o tejto záležitosti je v súčasnosti ešte oveľa dôležitejší, než kedykoľvek predtým. Mal by nás znepokojovať už len samotný fakt, že o tejto veci chce hovoriť len málo kňazov. Pritom biskup Schneider jasne upozorňuje, že „nohami drvíme kúsky svätej hostie … V našich kostoloch sa šliape po našom Bohu!“
„Istý kňaz sa mi nedávno zveril s niečím, o čom som presvedčený, že vie iba málo laikov; no bolo by potrebné to vedieť. Povedal, že počas každej sv. omše … každej sv. omše … vidí kúsky sv. hostie v posvätnom kalichu potom, ako si doň očistí palce a prsty, ako aj po očistení patény. Nehovoríme teda o niečom, čo je príliš malé na to, aby sme to videli. Nie; tieto kúsky sú predsa vidieť voľným okom!
Pýtal som sa na to viacerých kňazov a od všetkých som dostal rovnakú odpoveď. Aj oni vidia a cítia kúsky Tela nášho Pána pri každej sv. omši. Nanešťastie, pozornosť, ktorá sa venuje padnutým kúskom hostie na oltári, sa už nedá venovať jej padnutým kúskom po prijímaní na ruku. Som presvedčený, že toto si neuvedomuje veľa laikov. Okrem toho sa mi zdá nenáležité, aby biskup žiadal od svojich kňazov, aby zneucťovali a znesväcovali Eucharistiu. Práve toto sa však v skutočnosti deje, pokiaľ biskupi vo svojich diecézach neukončia túto nedôstojnú prax rozdávania sv. prijímania na ruku.
Ako je uvedené vyššie – buď sme presvedčení, že kúsky nášho Pána nepadajú a nešliapeme po nich, alebo tomu nevenujeme pozornosť a nestaráme sa o to. Naši biskupi nad všetku pochybnosť vidia a cítia kúsky Pánovho Tela keď slúžia sv. omšu, no s prijímaním na ruku sa nič nedeje. Preto je zrejmé, že si vybrali to druhé. A ak je to tak, musíme povedať, že je to naozaj strach z Človeka, z toho čo si pomyslí, čo bráni Cirkvi ukončiť praktizovanie tejto znesväcujúcej činnosti.
Na spadnuté kúsky Tela nášho Pána v Eucharistii sa nikdy nesmie hľadieť ako na nejaké ´prijateľné vedľajšie straty´ len preto, lebo sa bojíme robiť to, o čom vieme, že je správne!
https://www.lifenews.sk/14172/svatym-prijimanim-na-ruku-znesvacujeme-urazame-nasho-pana-v-eucharistii
O prijímaní Eucharistie do ruky
Toto diabol hovorí o prijímaní Eucharistie do ruky.
Otec Gabriele Amorth pracoval ako oficiálny exorcista Svätej stolice po celé desaťročia až do svojej smrti v septembri roku 2016. V roku 2013 priznal, že sa zúčastnil približne 160 000 exorcizmov. A niektoré z jeho exorcizmov sa stali známymi vďaka knihe Spovede pekla exorcistovi o. Gabrielovi Amorthovi (Confessions of Hell to the exorcist Fr. Gabriele Amorth).
A v tomto článku chceme zdieľať rozhovor z exorcizmu z roku 1975, v ktorom sa hovorí o prijímaní do ruky.
Gabriele: Povedz len a len pravdu v mene drahej krvi, Svätého Kríža, Nepoškvrneného počatia…
Démon: Pracovali sme dlho, tam dole (ukazuje do pekla), kým sme nedosiahli prijímanie do ruky. Prijímanie do ruky sa nám v pekle veľmi páči. Ver tomu!
Gabriele: Prikazujem ti v mene (…), aby si povedal len to, čo ti prikáže nebo! Hovor len pravdu, iba pravdu. Nemáš právo klamať. Vypadni z tohto tela! Choď!
Démon: Ona (Panna Mária) (ukazuje nahor do neba) chce, aby som ti povedal …
Gabriele: Povedz pravdu, v mene (…).
Démon – Ona chce, aby som ti to povedal, že … ak by ona, tá veľká pani, stále žila, prijímala by do úst a na kolenách a hlboko by sa uklonila (ukazuje, ako by Panna Mária prijímala).
Gabriele: V mene Panny Márie… povedz pravdu!
Démon: musím povedať, aby ste neprijímali prijímanie do ruky. Pápež sám prijíma do úst. Nebola to jeho vôľa prijímať do rúk. Ten nápad pochádza od vašich kardinálov.
Gabriele: V mene (…) povedz pravdu!
Démon: Od nich prešiel ten nápad na biskupov. Biskupi si mysleli, že šlo o záležitosť poslušnosti, keď museli poslúchnuť kardinálov. Preto táto myšlienka prešla na kňazov a tí si tiež mysleli, že sa musia podrobiť, pretože poslušnosť je napísaná veľkými písmenami.
Gabriele: Povedz pravdu. Nemáš právo klamať v mene (…).
Démon: Človek nie je povinný poslúchať tých zlých. Musíme poslúchať pápeža, Ježiša Krista a svätú Pannu. Prijímanie do ruky nie je v žiadnom prípade Bohu milé.
Eucharistiu na ruku?
Vážená redakcia! Niekoľko mesiacov som strávil v USA, kde som si privykol prijímať Eucharistiu na ruku. Žiaľ, túto možnosť na Slovensku nemáme. Prečo je to bežné v katolíckych kostoloch v Nemecku, Taliansku, v iných krajinách sveta, a u nás nie? Rozpačitú situáciu som v tejto súvislosti zažil so svojím priateľom z USA, keď sme boli na svätej omši na východnom Slovensku. Miestny kňaz mu sväté prijímanie na ruku nedal. Nebolo by lepšie ponechať na slobodnej voľbe veriaceho, akou formou chce prijať Eucharistiu? Váš čitateľ Anton Javorský
Vážení čitatelia!
Do redakcie Katolíckych novín prichádzajú žiadosti o vysvetlenie praxe prijímať Eucharistiu. Podľa schválenia Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí vo Vatikáne, ktorá na žiadosť miestnych biskupských konferencií povoľuje na určitých územiach prijímať Eucharistiu na ruku, je možné prijímať ju aj takýmto spôsobom, pričom si ju prijímajúci sám vloží do úst. Takáto prax je zaužívaná najmä v západnoeurópskych krajinách. V našich podmienkach ostáva v platnosti pôvodná forma prijímania Eucharistie na jazyk. Spočíva v tom, že veriaci ju prijímajú priamo do úst. Z toho vidno, že Katolícka cirkev dáva prednosť pôvodnému spôsobu prijímania Eucharistie. Tento spôsob platí všade tam, kde o povolenie kongregácie prijímať Eucharistiu na ruku biskupská konferencia nežiadala. Tak je to aj na Slovensku. Za zachovanie miestnych zvykov hovorí aj to, že krajiny, kde pristúpili k praxi prijímať Eucharistiu na ruku, vyrábajú na bohoslužobné účely pevnejšie hostie, ktoré sa nedrobia. Naproti tomu v ostatných krajinách, kde veriaci prijímajú Eucharistiu na jazyk, používajú jemnejšie a tenšie hostie.
Všeobecne platí zásada, že cudzí štátny príslušník má rešpektovať prax prijímania Eucharistie podľa zásad Katolíckej cirkvi a usmernení biskupskej konferencie danej krajiny. To znamená, že v našich podmienkach má cudzinec akceptovať prijímanie Eucharistie na jazyk.
Aká je však skutočnosť? Často sa stáva, že cudzinci u nás na svätej omši toto pravidlo nerešpektujú. Nemusíme hneď za tým hľadať zlovôľu alebo nejakú formu ostentatívneho správania. Cudzinci sú neraz presvedčení, že prax prijímania na ruku je všeobecne zavedená všade. Na bohoslužbách sú potom nemilo prekvapení, keď im služobník Cirkvi odmieta položiť Eucharistiu na nastavenú dlaň. Je otázka, či máme byť radšej svedkami akéhosi individuálneho „zápasu” medzi kňazom (mimoriadnym rozdávateľom svätého prijímania) a prijímajúcim – cudzincom, čo vyznieva nedôstojne a teatrálne, alebo je tu alternatíva, podľa ktorej kňaz ustúpi zo zásad a podvolí sa žiadosti prijímať na ruku…
Eucharistia vyjadruje aj puto jednoty spoločenstva Cirkvi. Jej prijatie si vyžaduje primeranú kultivovanosť a čistotu svedomia, vonkajší prejav by mal zodpovedať vznešeným účinkom Eucharistie. Odporúčame veriacim, aby svojich hostí zo zahraničia najprv informovali o praxi prijímania Eucharistie na Slovensku. Tak sa určite vyhneme rôznym konfliktným situáciám v rámci bohoslužieb. Ak by sme na to zabudli a vopred by sme ich neinformovali, netreba z toho robiť tragédiu. Naši kňazi poznajú zásady Cirkvi. V individuálnych prípadoch radšej ustúpia. Prvoradá je dôstojnosť samého úkonu svätého prijímania. Nemusí to hneď znamenať hrubé porušenie sviatostnej disciplíny, ale ide o to, aby sme si dokázali vážiť, že aj cudzí štátni príslušníci u nás prichádzajú na bohoslužby a úprimne túžia po sviatostnom pokrme. Táto skutočnosť nech zaváži najviac.
ThDr. ŠTEFAN VITKO, PhD., ThDr. JURAJ SPUCHĽÁK, PhD.
https://old.katolickenoviny.sk/34-2001-eucharistiu-na-ruku/
Nie prijímaniu na ruku
Prijímanie na ruku a prečo by sme tak nemali prijímať
Prax prijímania na ruku začala ako zneužitie v Holandsku, kde neboli uposlúchnuté povinné liturgické normy. Keď nenastalo disciplinárne opatrenie, prax sa rozšírila do Nemecka, Belgicka a Francúzska. Svätá stolica preto v máji 1969 povolila pastoračnú výnimku pre oblasti, kde sa táto prax už rozvinula. Tento súhlas znamenal len to, že ľudia mali voľbu. Nikto, kto skutočne pochopil, čo sa mu dáva, by neprišiel s návrhom dotýkať sa toho, čo anjeli v nebi uctievajú a adorujú. Ani anjelom v nebi nie je daný tento veľký dar – Telo, Krv, Duša a Božstvo Krista. Vo svojej láske k nám Boh pre nás vyhradil svoje sväté Telo a Krv, aby mohol žiť v nás, aby sme Ním mohli byť pretvorení. Rovnaká výnimka, aká bola spomenutá vyššie, bola následne udelená Spojeným štátom v júni 1977. Ako môžeme vidieť, prijímanie na ruku bolo založené na neposlušnosti ku Svätej stolici a pokračovalo za podpory podvodného konania.
Často sa argumentuje tým, že v prvých storočiach kresťanstva sa Sviatosť oltárna prijímala na ruku a prečo by to teda týmto spôsobom nemohlo pokračovať. To však bolo kvôli skutočnosti, že kresťania boli prenasledovaní a vtedy sa nemohli stretnúť žiadne skutočné koncily. Napriek tomu bolo na synode v Rouene v roku 650 prijímanie na ruku odsúdené ako zneužitie: „Nedávajte Eucharistiu do rúk žiadneho svetského muža alebo ženy, ale len do ich úst“.
Tiež, ako sa eucharistická doktrína rozvíjala a počet eucharistických zneužití narastal (napríklad používanie posvätenej Hostie pre satanské rituály), Cirkev túto možnosť postupne zrušila, takže už v 8. storočí v Španielsku bolo prijímanie do úst povinné a v rannom stredoveku to už platilo pre celú Cirkev. Niektorí môžu poukazovať na to, že apoštoli pri Poslednej večeri prijímali na ruku, ale človek nesmie pritom zabúdať na tú skutočnosť, že vtedy boli práve vysvätení za biskupov. Pápež Pius XII. vo svojej detailnej odpovedi nato varoval, že „túžba, aby sa všetko obnovilo bez uváženia podľa starodávnych pomerov, nie je ani múdre ani chvályhodné“ (Mediator Dei). Je tomu tak preto, že priviesť niečo späť na užívanie len výlučne čisto z „archeologických“ dôvodov, keď to nemá žiadny duchovný úžitok, je zbytočné. Navyše sa dá povedať, že riadiť sa praxou prvého storočia by napríklad tiež znamenalo vylúčiť sochára, maliara, herca a eunuchov z krstu. Pokrsteným deťom by sa podávala Sviatosť oltárna vo forme vína a pre isté hriechy by sa opäť vyžadovalo verejné pokánie.
Pápež Ján Pavol II. sa vyjadril k prijímaniu na ruku nasledovne: „Dotýkať sa svätých čiastočiek a rozdávať ich vlastnými rukami je privilégiom posvätených osôb …“ Hovorilo sa, že sa mu nepáčila prax prijímania na ruku z mnohých dôvodov, z ktorých jeden dôležitý je ten, že to všeobecný liturgický zákon zakazuje. Aby sa pri oltári vyhol kontroverzii, príležitostne tak sám podával, avšak národným hierarchiám, keď ich navštevoval, tak dal jasne najavo, že si želá, aby od neho ľudia prijímali Sviatosť oltárnu do úst!
Nápad prijímať na ruku je prevzatý od protestantov, ktorí popierajú skutočnú Kristovu prítomnosť bez ohľadu na skutočnosť, že náš Pán v Písme mnohokrát objasňuje, že prijímame skutočne Jeho Telo a Krv (Matúš 26:26, Ján 6:51). Preto, ak súhlasíme s prijímaním na ruku, je to to isté, ako keby sme sa pripojili k popieraniu toho, že Kristus je skutočne prítomný v tejto sviatosti! Svätý Pavol to však odsúdil, keď hovorí (1 Korintským 11:27-29): „Kto by teda jedol tento chlieb a pil kalich Pána nehodne, previní sa proti Telu a Krvi Pána. Nech každý sám seba skúma prv, ako tento chlieb je a z tohto kalicha pije. Kto je a pije a nerozoznáva, že ide o Telo Pána, je a pije sám sebe odsúdenie.“
Propagátori tejto novinky, aby jej dodali hodnovernosť, nakoniec citujú písané pokyny svätého Cyrila Jeruzalemského, týkajúce sa prijímania na ruku. Niekoľko spisovateľov (medzi nimi Sherman, Esans, Richard a Teifer) ale prisudzuje tzv. „Písané pokyny“ nástupcovi svätého Cyrila patriarchovi jeruzalemskému, Jánovi. Tento muž je nazývaný kryptoariánom (t.j. tajným stúpencom arianizmu, čo bolo starokresťanské sektárske učenie, neuznávajúce Kristovo Božstvo). Tento názor zdieľali svätý Epifanius, svätý Hieronym a svätý Augustín. Preto sa zdá, že údajné autorstvo svätého Cyrila zneužívajú novátori, aj keď si väčšina hodnoverných autorov myslí niečo iné.
Navyše je skutočnosťou, že to bol svätý Cyril, ktorý varoval veriacich nasledujúcom napomenutím: „Jedzte z toho a uistite sa, že z toho nič neupustíte. Pretože ak čokoľvek z toho spadne, určite budete trpieť tou stratou, ako by to bola strata jednej vašej končatiny. Povedzte mi, keby vám niekto dal zlatý prach, nedržali by ste ho so všetkou možnou starostlivosťou a uistili sa, že z neho nič neupustíte, alebo že nedôjde k akejkoľvek strate? Nebudete teda oveľa obozretnejší pri tomto, aby ste zaistili, že ani odrobinka neupadne z toho, čo je oveľa cennejšie ako zlato alebo drahé kamene?“
A čo tí, ktorí tvrdia, že sa vraciame k prapôvodnej kresťanskej praxi?
Na to odpovedal pápež Pius XII. vo svojej encyklike Mediator Dei (1947), keď opísal túto tendenciu návratu k prapôvodnej praxi ako „zlé hnutie, ktoré má sklon paralyzovať posväcujúce a prínosné konanie, ktorým liturgia vedie deti po ceste k ich nebeskému Otcovi, ktoré prijal za vlastné.“ Detailnejšie vysvetlil, že „… túžba obnoviť všetko bez uváženia podľa starodávnych pomerov nie je ani múdre, ani chvályhodné. Bolo by napríklad zlé chcieť obnoviť oltár v starobylej forme stola; chcieť vylúčiť čiernu z našich liturgických farieb, ako aj vylúčiť obrazy a sochy z našich kostolov. „Kardinál Newman vo svojej knihe „The Development of Christian Doctrine“ (Vývoj kresťanskej náuky) tiež odsúdil také mylné myslenie a varoval, že snaha zvrátiť smer existujúceho vývoja nie je prirodzeným vývojom, ale prekrútením.
Nevyhnutným záverom je, že prijímať Sviatosť oltárnu do úst je jednou z tradícií katolíckej Cirkvi, ktorá bola ctená po väčšinu času. Vyhlasovať čokoľvek iné znamená byť intelektuálne nepoctivý. “ To urobil nepriateľ “ (Matúš 13:28).
Dodatok: Pri židovskom sviatku Pascha dodnes otec rodiny vkladá prvé sústo do úst všetkým členom rodiny a preto sa dá predpokladať, že to podľa tejto zaužívanej židovskej tradície tak mohol robiť pri Poslednej večeri aj sám náš Pán Ježiš Kristus so svojimi učeníkom
TO BY SOM BOL RADŠEJ BIČOVANÝ, povedal Pán Ježiš Anežke Blahovej, keď sa Ho pýtala na podávanie svätého prijímania na ruku (okolo v roku 1970).
https://jezis-kristus-varovanie.webnode.sk/nie-prijimaniu-na-ruku/