Výzva Msgr. V. Trstenského z 9. mája 1994 v liste prezidentovi M. Kováčovi na rehabilitáciu Dr. J. Tisu opäť naberá na aktuálnosti: „Nazdávam sa však, že nepoviem nijakú herézu, keď sa v tomto liste otvorene prihováram u našich verejných činiteľov, aby štátnou rehabilitáciou očistili od rozličného kalu, nepriateľmi národa nahádzaného, veľkých rodoľubov Andreja Hlinku a doktora Jozefa Tisu. Bez nich by nebolo terajšej Slovenskej republiky!!!“ (Mons. V. Trstenský)
Nevďačnosť, matka mnohých hriechov!
„Bol to dobrý človek, svätý kňaz a biskup. Súci na oltár. Keby takého biskupa mali Taliani alebo niektorý iný veľký národ na Západe, veru by sa postarali o jeho blahorečenie a svätorečenie. Veľký človek, veľký a svätý apoštol, vyznávač a martýr“, napísal o ňom vynikajúci kňaz misionár.
Tieto pravdivé panegyriky by si mali všímať naše vládne i politické vrchnosti, v ktorých spoločenstvách je veľa z tých, čo mali účasť na ponižovaní, potupovaní Cirkvi a národa aj ich predstaviteľov, teda aj otca biskupa Jána Vojtaššáka a mnohých s ním umučených vedúcich i radových členov, kňazov, rehoľníkov a laických šíriteľov evanjelia, a mali by sa poponáhľať s ich dôkladnou rehabilitáciou.
Naši cirkevní predstavitelia zase by mali uvažovať, ako tým, čo obetovali svoju slobodu i životy za Boha a za jeho zákony, urobiť miesto na našich oltároch.
Táto služba bola by nielen prejavom vďaky za obetu, ktorou títo hrdinovia uzmierovali Božiu spravodlivosť za hriechy nášho národa, ale aj splnením túžby, aby slovenský národ mal na oltároch vzory zo svojho stredu, ktoré by ho povzbudzovali tak oslavovať Boha, ako to dokázali oni.
Nazdávam sa však, že nepoviem nijakú herézu, keď sa v tomto liste otvorene prihováram u našich verejných činiteľov, aby štátnou rehabilitáciou očistili od rozličného kalu, nepriateľmi národa nahádzaného, veľkých rodoľubov Andreja Hlinku a doktora Jozefa Tisu. Bez nich by nebolo terajšej Slovenskej republiky!!!
Andrej Hlinka začal boj za slobodu slovenského národa už v svojich kaplánskych rokoch, teda v rokoch 1890–1892. Pokračoval v ňom na fare v Liptovských Sliačoch a najmä v Ružomberku, od roku 1905. R. 1908 svojou vlastnou krvou spolu s tvrdošianskym kaplánom Jánom Vojtaššákom, so Štefanom Mnoheľom, kaplánom v Podvlku a s Aladárom Poláčikom, bohoslovcom, podpísal v poľskom Zakopanom záväzný sľub, že dokiaľ bude žiť, neprestane milovať svoj slovenský národ, neustane zaň bojovať, práva mu zabezpečovať, starať sa o jeho časné i večné blaho.
Tomuto sľubu ostal verný až do konca svojho požehnaného života. Plnil ho za maďarského útlaku i za českej nadvlády. Rozpisovať sa o ňom, bolo by, ako vraví, nosením dreva do lesa. Národ ten jeho boj ocenil v deň jeho pohrebu. Podal o jeho veľkosti jasný dôkaz, keď sa v stotisícovom zástupe prišiel pokloniť jeho telesným pozostatkom.
Slovenský národ stál nad hrobom svojho vodcu a cítil, že Andrej Hlinka i po svojej telesnej smrti ostane vodcom svojho národa, aby viedol i budúce slovenské pokolenie a bol mu podnecovateľom i príkladom pre také rozvíjanie sa vo všetkých oblastiach jeho života, aké ho zachová dlho šťastným v tejto časnosti a raz naveky blaženým v slávnej večnosti.
Patrilo by sa, aby terajší parlament slovenskej republiky z vďačnosti za celoživotnú obetavú prácu pre blaho nášho národa, vyhlásil: „Andrej Hlinka zaslúžil sa o slovenský národ!“
Nie menšiu vďačnosť by mal prejaviť slovenský národ aj Dr. Jozefovi Tisovi, prvej hlave slovenského štátu po Svätoplukovi, ako na súde v Bratislave verejne vyhlásil svedok najdp. arcibiskup dr. Karol Kmeťko z Nitry. Pritom nebojácne povedal zase pred celým súdom: „To je môj najlepší kňaz!“ A Sv. Otec bl. pamäti Pius XII., mu napísal po jeho zvolení za prezidenta Slovenského štátu:
„Milému synovi, osvietenému a ctihodnému mužovi, prezidentovi Slovenskej republiky, pápež Pius XII.:
Dozvedeli sme sa v úradnom oznámení z predošlého mesiaca, že si bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, a že si tento úrad už aj slávnostne začal. Za túto správu patričnú Ti vzdávame vďaku a prosíme od Boha, aby Tvojmu národu, Nám zaiste veľmi milému, opravdivého blahobytu a šťastia udeliť ráčil. V tom samom liste prejavený Tvoj chválitebný úmysel, že vo vykonávaní tohto úradu chceš nerušene zachovať a stále prehlbovať jestvujúce už vzťahy, veľmi schvaľujeme, keď sľubujeme z duše, že pri uskutočňovaní tejto veci Naše úsilie nebude chýbať.
Zatiaľ ako záruku nebeských darov tak Tebe, milý synu, osvietený a ctihodný muž, ako aj celému slovenskému národu apoštolské požehnania radi v Pánu udeľujeme.
Dané v Ríme u sv. Petra, dňa 5. decembra 1939
v prvom roku Nášho pontifikátu.
Pius pp. XII.”
Pán prezident v duchu toho požehnania viedol svoj národ vo veľmi ťažkých rokoch jeho života. Tento štát pod jeho vedením bol oázou pokoja, tolerantnosti, blahobytu. Za celý čas svojho prezidentstva pán prezident nepodpísal žiaden rozsudok smrti. A podľa svedectva bývalého prezidenta Husáka tento štát bol v Európe najsociálnejším štátnym zriadením.
Až nešťastné národné povstanie násilne prerušilo jeho pokojný hmotný i duchovný rast, a zvrátilo jeho plán pokojnou cestou včleniť Slovenskú republiku do spoločenstva novej Európy. Stabilitu a hmotný i duchovný rast tejto Slovenskej republiky garantoval jej prezident svojou rozvahou, prezieravosťou i smelosťou a 26 štátov, ktoré ju uznali.
Ešte pred jej vyhlásením Tiso 13. marca 1939 docielil v Berlíne, že Slovensko nebolo rozdelené medzi susedov, ako bolo plánované.
To by bola bývala najhoršia katastrofa pre slovenský národ. Tak isto v r. 1940, keď Nemci chceli urobiť zo Slovenskej republiky protektorát, zas to bol Tiso, ktorý za návštevy u Hitlera v Salzburgu 28. júla 1940 docielil, že Slovenská republika zostala až do konca vojny. To je najnovší objav, archív Aussenamtu zo dňa 9. júla 1940, návrh šéfa politickej sekcie Woermanna.
Tiso bol osobnosť, ktorá si vynútila rešpekt aj v Berlíne. Proti nemu Lettrich a Husák, ktorí zapredali Slovensko Benešovi a komunistom, sú drobní politikári.
Povstalecké akcie neboli vinou pána prezidenta. Zodpovednosť za ne majú tí, čo silou-mocou chceli koleso dejín zastaviť a najmä prezident Beneš, veľký nepriateľ Dr. Jozefa Tisu, lebo Tiso odhalil jeho členstvo v slobodomurárskej lóži v Bratislave a bol jeho odporcom v jeho túžbe Slovensko počechoslovačiť.
Zástoj prezidenta Dr. Jozefa Tisu chlapsky vyjasnil Dr. Gabriel Hoffman, pôvodu židovského, konvertita. Citujem to najpodstatnejšie: „O medzinárodných súvislostiach pri vzniku republiky nie je potrebné dlho diskutovať. Stačí si len pripomenúť okolité krajiny, ktoré ako dravce chceli roztrhať Slovensko na kusy. Tu sa ukázala štátnická múdrosť Dr. Jozefa Tisu. Vyťažil z možného maximum. To videla aj celá židovská komunita.“
Máme dôkazy, že priamo delegácia židovských rabínov žiadala arcibiskupa Kmeťku, ako cirkevného nadriadeného Dr. Jozefa Tisu, aby len zotrval vo funkcii. Lebo jedine on dokáže vzdorovať Hitlerovi. Túto žiadosť prišli v 1943 roku predniesť Dr. Fried z Nového Mesta nad Váhom, hlavný rabín Slovenska, pán Unger a Dr. Schweiger z Nitry. Môže to potvrdiť ďalší ešte žijúci človek na Slovensku.
Napriek vnútornej historickej nepravde akceptovanej aj v zahraničí, ktorá pokračuje aj v súčasnosti, treba veriť v zdravý rozum. Susedom Maďarom nevytýka nik 600 tisíc vykántrených Židov. Podobne Čechom. Nechápem, prečo si majú Slováci vedome špiniť do vlastného hniezda. Treba si už konenčne uvedomiť, že vlastným očierňovaním ešte nikto úctu a obdiv sveta nezískal.
Udelených 25 tisíc výnimiek, so zámerom netrhať väzby osôb židovského pôvodu so Slovenskom, bolo opovážlivosťou celosvetovo obávanej mocnosti. Taktiež množstvo poskrývaných Židov v pivniciach Slovákov pri benevolentnom prizeraní vládnej moci, hovorí samo za seba.
Vyznamenanie nemeckých vojakov v momentálnej situácii dosiahlo zastavenie asi 20 tisíc slovenských vojakov zajatých v povstaní do pracovných táborov v Nemecku. Druhý úspech bolo omilostenie 300 slovenských rukojemníkov určených na smrť a konenčne odvolanie leteckého rozkazu na bombardovanie Banskej Bystrice, Zvolena a Brezna nemeckým letectvom ako trest za povstanie“ (Hoffmann). Múdremu stačí.
I osobné kvality Dr. Jozefa Tisu hovoria jasnou rečou, aký to bol muž. Bol vzorom kresťanského štátnika, verný služobník prirodzeného práva, tvorca sociálnych reforiem, obranca viery, ochranca kresťanstva pred náporom ateistického komunizmu… atď. Stal sa obeťou komunizmu a benešovského čechoslovakizmu i nepríčetnej nenávisti protikňazských a proticirkevných elementov doma i v zahraničí. Sám to krásne vyjadril v svojom predsmrtnom duchovnom odkaze národu:
„V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: Za Boha a národ vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon on stvoril a do národa a každého príslušníka vštepil.
Tomuto zákonu slúžil som celý život, a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade tohto zákona Božieho. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti chrániť.
Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomenuli na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za Vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe za Boha a národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“
Toto povedal 18. apríla 1947 o tretej hodine rannej. Pán prezident Dr. Jozef Tiso si teda zasluhuje všeobecný obdiv, úctu, lásku, OLTÁR a tak večnú pamiatku.
Túto vďačnú lásku si zasluhujú aj všetci tí, ktorí, či ako kňazi, rehoľníci, rehoľné sestry alebo laici každého stavu, pred ním, s ním a po ňom obetovali svoje životy za Boha a národ! Tých bolo dosť a dosť už za bolševického vpádu na východné Slovensko pod vedením Bélu Kúna, zabitých na zhromaždeniach Andreja Hlinku, no najmä za tzv. Národného povstania, za bolševickej vlády v rokoch 1945–1989!
Naša vďačnosť žiada, aby mená tých mnohých obetí boli zverejnené a dostali sa tak nielen do histórie bojovníkov slovenského národa za jeho slobodu a za ľudské práva, ale aj aby príkladom takej hrdinskej samožertvy súčasným i budúcim slovenským generáciám, zobúdzali z akejsi náboženskej a národnej „dolce far niente“, príjemnej záhaľky takých, čo hovoria „nedá sa nič robiť!“
Za všetky prostriedky, pomocou ktorých sme sa i napriek mnohým vnútorným a vonkajším ťažkostiam zachovali dosiaľ ako národ veriaci, musíme ďakovať predovšetkým Pánu Bohu, ktorý nás ochraňoval a v ktorého sme vždy verili.
Nemusíme sa obávať ani o svoju budúcnosť, ak ostaneme podľa rady nášho pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu vernými a oddanými synmi a dcérami Kristovej Cirkvi.
Tú vernosť však musíme zachovávať v zmýšľaní, v reči, v skutkoch, v svojich domácnostiach i vo verejnom živote, teda aj v politike, vo vzájomnom styku s blížnymi, v hromadných oznamovacích prostriedkoch, na zábavách, v pohostinských miestnostiach, v obrane viery… atď.
Nesmieme ju vylúčiť ani v debatách okolo okrúhleho stola v televízii, najmä, ak sa radíme, ako ochrániť seba a iných pred smrtonosnou chorobou AIDS, pred vzmáhajúcimi sa manželskými rozvodmi, pred kriminalitou, pred skazenosťou mládeže, pred drogami, pred hašterivosťou, pred samovraždami… atď.
Pamätajme: Náš národ nezachráni pred jeho zničením bojový ateizmus, prezervatívy, manželstvá na skúšku, potraty, rozvody, pornografia, verejné domy oplzlosti a hriechu, sexuálne vyžívanie sa nedospelých a vôbec slobodných, lákavé kšeftárstvo s „návnadami“ vyžiť sa bez krutých následkov, kupčenie s ľudskými telami…atď. ako radia pri okrúhlych stoloch, žiaľ, tzv. „vzdelanci“ a s doktorskými titulmi „odborníci“ na „blažený život“ bez ohľadu, či sa získa čnosťou alebo hriechom.
Tieto a podobné rady nielen zaváňajú peklom, ale vrhajú do neho už v tejto časnosti každého, kto im podľahne. Záchranou nášho národa pred záhubou je a ostane jedine Pán Boh, život podľa Jeho zákonov, živá viera v neho, Kristove prostriedky spásy, ako modlitba, sviatosti, dobrá rodičovská a školská výchova, súce spoločenstvá mládeže, ochrana pred zvodmi do bahna hriechu, teda pred všetkými príležitosťami, ktoré ako zradné polypy číhajú na svoju obeť. Len pomocou týchto a podobných prostriedkov sa náš národ zachráni pred časnou i večnou záhubou a vymôže si čestné miesto medzi tými národmi Európy, ku ktorým sa už v ranej dobe ich tvoriaceho sa spoločenstva pripojil, keď spolu s nimi prijal Krista za svojho ochrancu.
Jemu patrí teraz i naveky naša vďaka, chvála a česť aj sláva! Prosme ho, aby bol stále s nami a pomáhal nám všetkým, ktorí sa cítime a aj sme korunou tvorstva, byť a ostávať vždy dobrodincami a nikdy nie katmi a hrobármi slovenského národa a jeho Cirkvi.
Msgr. Viktor Trstenský
Trstená 9. mája 1994
Na vedomie:
Vážený pán Michal Kováč, prezident
Najdôstojnejší otcovia biskupi
Predstavitelia štátnej a politickej moci
Hromadné oznamovacie prostriedky
Mons. Viktor Trstenský: Nemôžem mlčať, Vydavateľstvo Nové mesto Bratislava 1995
Pripravil A. Čulen
Celý článok TU: https://alianciazanedelu.sk/archiv/8799
Súvisiace články:
Či zbabelý prezident Beneš by si za postoj k Tisovi a Háchovi nezaslúžil dereš? Sedemdesiate piate výročie popravy prezidenta Dr. Jozefa Tisu: Odmeň jeho vzácny dar, povýš nám ho na oltár
Noc pred popravou s prezidentom Tisom
Konštantín Čulen: Situácia na Slovensku po poprave prezidenta Dr. Jozefa Tisu
Kardinál Ján Chryzostom Korec: Dr. Jozef Tiso robil, čo mohol. Dokázal sa postaviť proti Hitlerovi
Dr. Jozef Tiso – zločinec alebo hrdina?
Jakub Drábik z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied: Tiso nebol fašista
Historik F. Vnuk o prejave prezidenta Dr. Jozefa Tisu v Holíči: Jestvujú vážne pochybnosti, či niečo takého Dr. Tiso vyriekol
Historik František Vnuk: Osemdesiate prvé výročie vzniku prvej Slovenskej republiky 14. 3. 1939
Kardinál Ján Chryzostom Korec: Dr. Jozef Tiso robil, čo mohol. Dokázal sa postaviť proti Hitlerovi
Kritická analýza filmu „TISOVE TIENE“
Svedectvo kanonika Jozefa Randíka v komunistami zinscenovanom procese s Dr. Jozefom Tisom
Video: Proroctvo pátra Šebastiána Labu SJ a stigmatizovanej Terézie Neumannovej o Dr. J. Tisovi?
Vo Vatikáne predstavili knihu o postoji slovenských biskupov k nacizmu
Cirkevný historik Viliam Judák: Kňazský profil Dr. Jozefa Tisu k 50. výročiu smrti
Arcibiskup Alojz Tkáč – homília pri 50. výročí smrti prezidenta Jozefa Tisa 18. 4. 1997